Tréninkové prostory

No pekne... Vypadlo zo mňa keď sa na mňa opäť vrhla. Ale vyhol som sa tomu tým najneuveriteľnejším spôsobom aký existuje. Jednoducho som sa pred ňou potkol o kameň. Najprv som si nadával do blbcov, ale uvedomil som si, že mi to dosť pomohlo. Zostal som ležať pokiaľ nado mnou Saiko nepreletela. Potom som už iba pomaly vstal, oprášil sa a znovu som si zanadával na moju nešikovnosťou. Ešte ťa to neomrzelo? Zakričal som na Saiko. Stále sa môžeš vzdať! Opäť som zakričal, pričom som sa pomaly vydal k nej, pretože sa mi v hlave vytvoril nie moc rozsiahly plán, ale predsa plán. Teraz dúfať, že to vyjde.

Mala som sto.. čo sto.. tisíce chutí bratranca začať spytovať s tým, že je na chlapov a bohvie čo všetko ešte ! Celej situácii som moc nechápala no držala som sa na uzde a po celý čas som na cvičisku viac menej.. spala .. spala som ? Asi hej, pravdepodobne to dokazovala bublinka ktorá sa mi pri každom nádychu vsala do nosa a pri každom výdychu znova vytvorila. Ruky som mala založené do lona, zatiaľ čo som v tureckom sede sedela priamo uprostred cvičiska. Nevadilo mi, že sa o nič neopieram či podobne. Prebudilo ma až, keď som trocha prudšie vydýchla a bublinka mi praskla !! Vyľakane som sa obzrela okolo seba.
"Nič som nespravila!" Zvreskla som stále v polospánku. Následne mi začalo dochádzať, kde sa nachádzam.
"Heem? Nezavreli ma za ukradnutie dangovým tyčiniek, ktoré vytvárali dvanásťfarebnú dúhu ktorá zničila svet?" Poškrabala som si rukou do vlasov a znova som sa okolo seba poobzerala. Všimla som si Katara a Raikena. Nikde som však nevidela Killuniu. Raiken si ju očividne všimol a tak k nej podišiel. Nevedela som, o čom sa rozprávajú, nepočula som to.. aj keď momentálne by som nezaregistrovala ani to, keby mi niekto kopol do hlavy. Trocha som zasmrkala, rukou som si pretrela slzy, ktoré mi vybehli, keď som sa rozospalími očami pozrela do slnka a radšej som sa postavila. Ruku som položila na Katarove rameno a hodila som po ňom viac než vážny pohľad..
"Koľko.. koľko dní som spala?" Spýtala som sa trocha vražedným spôsobom. Myslela som to však dobre !!

"Hokage.. Raiken.. Raiken.. Hokage." Prebehávala som medzi nimi pohľadom. Zatiaľ čo som neprestávala Katara ťapkať po ramene. Keď som si uvedomila že to ešte stále robím, trocha som zbledla a snažila som sa to zamaskovať menším oprášením jeho oblečenia v oblasti ramien.
"Hai hai, už ich tam nemáš žiadny prach." Povedala som prvú somarinu, ktorá ma napadla a len som sa pozrela na miesto, kadiaľ zmizol Raiken. Sama som rozmýšľala, ako moc by ho naštvalo, keby že teraz odídem. Popravde som netušila, čo by som tu robila a hrozné škvŕkanie v bruchu ma uistilo.. že sa chcem rozhodne najesť. Nakoniec som usúdila, že sa ho to radšej spýtam a poprípade sa ho spýtam, či by nešiel tiež. Predsa len, bol to môj bratranec !
Vyśvihla som sa na jeden zo stromov, ktorého konár bol o niečo vyššie než ten, na ktorom sedela Killunia. Nesnažila som sa svoju prítomnosť nijak zakryť. Čupla som si, pri čom som si obe ruky oprela o kolená a v jednej som sa hrala s špeciálnym kunaiom od Raikena.
"Oi etooo.. " Pozdravila som a takmer v momente som sa zatvárila neisto. Moja neistota však bola jednoduchá a bola zapríčinená tým, že som si nebola istá kam presne by som sa chcela ísť najesť.
"Som hladná koraa.." Vyšlo zo mňa nakoniec a s povzdychol som zatvorila oči. Pred tým som kunai po Raikenovi ešte hodila .Niekto by to mohol považovať za útok no ja som vedela, že ho pravdpeodobne chytí a hodí mi ho späť. Bol posadnutý tým, aby som ho stále nosila zo sebou a ja som začínala tušiť prečo !! Len aby sa raz neobjavil neviem koľko stoviek metrov pod vodou v malej kovovej škatuľke!!
"Taakže som sa rozhodla, že sa pôjdem najesť." Snažila som sa z toho vyvodiť nejakú logickú situáciu. Chvíľku som si prezerala Raikena, po tom mi pohľad padol na Killuniu. Očividne som nejak.. nezaregistrovala, že sa zrovna rozprávali o niečom dôležitom. Chvíľku som vyzerala trocha.. teatrálne.. Následne som si však veselo povzdychla a nahodila som zubatý úsmev.
"Pôjdete so mnou?" Dodala som nakoniec otázku.
"Raiken pozýva pochopiteľne! A Katara tam zatiahneme tiež muhaha..ha..ehm.." Hodila som jeden, mierne.. masochistický pohľad, ktoré vedia hodiť len mladší a desivý príbuzný svojim starším menej desivým príbuzným.

Pomaly som sa približoval k Saiko ako v tranze, čakal som čo urobí, keď do mňa narazila Hokage. To je v poriadku. Automaticky som odvetil a pokračoval. Zarazilo ma čo spravila Saiko. Iba prešla k Hokage a Raikenovi ako by sa nič nedialo. Potom im začala niečo rozprávať. Hneď som sa chopil príležitosti a rozbehol sa k nej. Keďže to nebolo moc ďaleko, pribehol som tam presne vtedy, keď zmizla. No pekne, zdrhla. Pomyslel som si a otočil na Hokage. Zdravím Hokage-sama, chcel som vám nahlásiť túto nukeninku s ktorou som doteraz bojoval. Ak môžem byť taký smelý, ale toto bol jediný narušiteľ v Konohe, alebo ich je viac? Dokonočil som svoj monológ pretože som počul ako hovorí, že jej známy Konohu opäť navštívi. Hneď nato začul som škvŕkanie v bruchu. To som síce nebol ja, ale najesť sa by nebol zlý nápad.

Stál jsem tam tak bez života a hleděl do prázdna. Tento moment se nestával moc často, ale přeci jen někdy za čas se to stane. Byl jsem naprosto mimo, z ničeho nic jsem jakoby přišel o všechny smysly a nevnímal okolní svět. Mohl se mnou kdokoliv třást nebo se mě dotýkat a já si toho ani nevšimnu. Zrovna jsem byl v tranzu a mé bílé oči byakuganu mohli být ještě více bíle. Byl jsem jako tělo bez duše, které někdo opustil. Po hodně dlouhé době jsem se probudil když došlo na pozvání k jídlu. Z ničeho nic jsem prudce pozvednul hlavu a řekl " Já " v tom jsem však dostal šílenou křeč a prudce klesl k zemi v křečích. Křeče přestali během chvilky a když jsem se chytl za krk a párkrát po něm přejel dlaní tak jsem pozvedl hlavu a nevědomky jsem se rozhlížel a řekl jsem něco co mohlo i některé pobavit nebo si myslet že jsem divnej. " Ehm... Asi jsem usnul. Co se dělo posledních 5 let? "