Ulice Listové

Skrze bryle a masku mi neslo videt do tvare nejak mi to ani smesne nepripadalo. Ale to nemohly vedet. "No prochazel jsem se. Nevedel jsem ze zde budete. Ale kdyz uz jsem tady a vy take tak se tedy zeptam. Jestli mate volneho nejakeho senseie jestli ne tak mi to vyhovuje i tak." Rekl jsem a v duchu si pral aby rekla ze nikdo neini ale smyum stestim bude presny opak.

"Dobre tedy." Uklonil jsem se a pkmalu se vydal nekam do neznama.
(presun)

Uhm... ten sendvič je skvelý. spokojne som si sám pre seba prikývol a pokračoval v ujedaní z dobre pikantnej plnenej žemle ktorej som sa nevedel dojesť. Už to bola tretia v poradí. Ale tak mal som aj poriadny hlad a preto hneď ako som dotrénoval tak som sa usadil na jednej streche domu. Bol fakt že tieto žemle neboli kúpené ale z láskou urobené od mami. Ako inak?! Najlepšie chutí domáca strava a moja mama vedela akého hladoša má doma a preto ma vždy vybavila nejakou tou pamlskou pod zub či dva. Bol som spokojný a premýšľal čo budem robiť keď dojem.

Chutí, chutí maličký? ozval sa hlas vo mne. Chvíľu som sa zarazil a pozrel sa okolo seba kto to na mňa hovorí. No potom som sa plesol po čele a zasmial som sa. Chachá..to si zase ty čo? A ja že kto to tu na mňa hovorí povedal zo smiechom a po odkúsnutí znovu spustil. Chutí, chutí bodaj by nechutilo keď to mamka spravila. Chcel by si si dať aj ty? Tuším mi ešte jedna zostala ale neviem tebe asi také nechutí pousmial sa a pokračoval v jedení. Strielaš si zo mňa? Ty malí červík keď sa mi dostaneš pod ruky potom ti do smiechu nebude. ozval sa hlas a potom si začal niečo šomrať. Jasné že nerobím. O jedle nikdy nežartujem! To si pamätaj. No je na čase pozrieť sa po niekom vyššie postavenom alebo aspoň sa prejsť po konohe. spokojne som dojedol posleené sústo a vyskočil na nohy. Následne som sa zhupol z domu a vybral sok sa niekam. Kto vie kam?

(Presun)

Prechádzal som sa po listovej ulici a keď mi slniečko zasvietilo do očí iba som si ruku priložil na čelo a tým si si zatienil oči a pozrel sa do neba aby ho slnko neoslepovalo. To je dneska fájn deň.. pomyslel som si a z popiskovaním som si to vykračoval ulicou. Deň ako stvorený na prechádzku.

Pri pohodovej a kludnej prechádzke som sa rozhodol si trochu pokecať. Okrem neho tu nebol nikto s kým by som mohol. Tak som sa teda posadil na lavičku, pohodlne sa usadil a oprel sa hlavou. Zatvoril oči a behom pár sekúnd som sa ocitol vnútri seba samého. V temnej miestnosti z mrežami za ktorými bol Kurama. Ahoj Kurama, chcel som sa len tak opýtať ako sa máš. opýtal sa do tmy. Dlho žiadna odmlka keď tu v tom obrovský ohlušujúci rev po ktorom nasledoval smiech aj napriek tomu že sa Kirito nezľakol ale stále tam stál. Chachacha...čakal som že utečieš ako nejaký zbabelec. Ako sa mám? Vysmievaš sa mi? Mne sa zdá že áno...som síce zatvorený ale aspoň sa na mňa nemá kto vykašlať...narozdiel od teba.. dodal z jasným úškrnom ktorý bol matne vydieť v tme. Tvrdia mi že nemajú čas...pritom na ostatních čas je...ako vždy...zvykol som si...bolo to už tak od začiatku akadémie...ale čakal som že sa to vďaka tebe zmení...mal si pravdu že nemám nič očakávať pretože potom keď to nepríde budem sklamaní. povzdychol som si a posadil som sa o niečo bližšie k mrežiam ako som pôvodne stál. My sme kamaráti že? opýtal som sa naivne aj keď som v nič nedúfal. Kurama sa zase iba hrozivo a zjavne pobavene zasmial. Ja, Kurama, deväť chvostý démon mám byť z niekým ka...kam...kamarát? Veľmi si ma pobavil chlapče. na chvíľu zase zavládlo ticho až ho znovu narušil Kurama svojim "lišiackym" hlasom. Ale aby si nepovedal...môžme byť kamaráti...ale to znamená že kamaráta nenecháš v klietke, nie? Osloboď ma a ukážeš všetkým našu silu, budú ťa uznávať ako najsilnejšieho shinobiho..no tak stačí jediné...oslobodiť ma a svet ti padne k nohám...[/i] v hlase Kurami bolo cítiť pomstichtivosť ale nie až tak kedže ju skrýval pod svojim klamársky hlasom. Na chvíľu som sa zamyslel a vybavili sa mi spomienky z dectva, to ako som bol ja vždy ten posledný do ktorého sa vkladali nádeje, posledný čo dostal pochvalu, prvý ktorý dostal ranu. Sklopil som hlavu, postavil som sa a z jednou načiahnutou rukou dopredu som pomalými a neistími krokmi vykročil smerom k mrežiam. Okrem mojich šlapôt vo vode bolo počuť aj slabý Kuramov smiech. Keď moja ruka bola len pár centimetrov od mreží, zastavil som. Zase máš strach zbabelec? Ani nie si schopný stať sa silným? Urob to...obaja vieme že to chceš...prebuď svoju silu...urob to. Urob to!!! na konci už Kurama nevydržal pretvárku a začal hromovo kričať až sa mreže a celé jeho väzenie a tým moje vnútro zachvelo. Po konco ozveny jeho krki zavládlo iba ticho ktoré narušil smiech, môj smiech. Znel trochu psychopaticky až som sa trochu bál sám seba. Zdvihol som hlavu a v tvári mi mohol vidieť môj odhodlaný pohľad. Dobre sa pozri Kurama. Takýto pohľad budem mať vždy keď sa uvidíme. Žiadne pochybnosti, žiadne sťažovanie. Dokážem sa stať silným sám aj bez pomoci. Áno bude to ťachšie ale o to viac si to čo dosiahnem budem vážiť a o to viac si ma budú vážiť ostatní. Zatiaľ Sayonara Kurama. Nie dnes, ani zajtra...ale niekedy určite...raz sa z dvoch stane jeden. hovoril som to razantním a odhodlaním hlasom. Bol som na seba hrdý. Pomaly som sa vytrácal zpäť do reality ale jeho slová som ešte počul. To sa ešte uvidí...to sa ešte uvidí.. v pár slovách bolo cítiť celé Kuramove zlo. Potom som sa už zobudil zo zrychlením dychom na lavičke na ulici. Pár ľudí na mňa pozeralo ako na blázna ale ja som sa cítil akoby ma niekto pekne zmlátil a ešte k tomu donútil odbehať maraton. Z roho všetkého som dostal nepríjemnú bolesť hlavy a horúčku, všetko sa so mnou točilo a bol som rád že sa udržím na nohách. Chtiac nechtiac som vstal z lavicky a pobral som sa domov. Teraz som potreboval studenú vodu, postel a hodne spánku.

(Presun)

Procházejíc ulicemi jsem se zamyslel nad několika otázkami, které jsem si kladl cestou ke Hokageho kanceláří. "Jakmile dorazím k kanceláři neměl bych nejspíš požádat o přidělení do týmu?.. Neměl bych, když už budu v kanceláří, požádat Hokage o nějaké techniky?.. Bylo by adekvátní požádat Hokage o nějakou misi?.. Neměl bych mise plnit v týmu?.." Z řadou otázek v mé hlavě jsem přešel téměř půlku mé cesty. Poté jsem si uvědomil, že kvůli blbé cestě do kanceláře jsem se hluboce zamyslel, v důledku čeho jsem vůbec nevnímal mou pomalou chůzi z jakou se pohybuji. Jakmile mi to došlo, zatal jsem pěst a udeřil se do hlavy. Zrazu jsem celou řadu lidí na mne upozornil. Začali si mezi sebou šuškat. "Co to dělá?.. Je normální, takhle se udeřit do hlavy?.." Já však z jejich pozornosti, upřené na mne, si nedělal žádne starosti. Právě naopak at ví, že Goro Aburame prochází ulici plus byl jsem rád, že jsem měl momentálně hlavu "čistou", protože mne nezatěžovala žádnymi zbytečnými otázkami, jako před chvíli.

NIkdy jsem neměl rád dlouhé procházky, ani nevím proč zrovna teď mi přišla vhod, ale všeho dost škodí. Kromě síly. Sedl jsm si tedy na jednu z laviček rozprostřené po dlouhé ulici plné obchodů. Jelikož už začínalo ráno,začínal tady být i ruch...bylo zajímave pozorovat tady ty lidi...jsou stejní jako všude