Sídlo klanu Namikaze

Nedalo sa povedať že som to zrovna mala v pláne no.. naletel mi pekne. Ten úder som ale nečakala T_T. Popravde som v pľúcach nemala žiadnu vodu. Tesne pred dopadom som stihla zadržať dych a tak som zabránila vode, dostať sa do pľúc. To jeho dýchanie z úst do úst. Ako inak mi išlo hlavne o to. Keď do mňa vdýchol prvú dávku vzduchu, hneď mu mohlo napadnúť, že som ho oklamala. Keď sa totiž naše pery no.. viac menej stretly, len som hlavu podvihla a kým ju stihol odtiahnuť, znova som ho pobozkala. Následne som si hlavu položila späť na jeho mikinu a rukami som si zakryla prsia.
"Oi oi, to mala byť masáž srdca alebo masáž niečoho iného hm?" Šepla som a vyplazila som na neho jazyk.

Pokývala som hlavou na menší nesúhlas a prstom som si ukázala na čelo. Bol to znak, že ja som tu tá zranená a že má radšej držať jazyk za zubami. Následne som si len ruky dala za hlavu a znova som sa na neho pozrela trocha skepticky.
"Hej, ty si tu ten mokrý." Nahodila som výraz, ktorý mohol byť menším posmechom, výsmechom alebo aj škodoradosťou. Kto vie čo sa mi preháňalo v hlave. Ja som to ale vedela !! Jeho slová ma trocha pobavili.
"Nečakaj že ti nejaké oblečenie dám. Do môjho by si sa nezmestil aaa bratrancove na seba nedáš ani cez moju mŕtvolu." Vyplazila som na neho jazyk. Následne som sa len zamyslela.
"Na druhú stranu, môžeš počkať u nás kým ti to vyschne." Uškrnula som sa a vôbec som sa nesnažila zakryť, že mi išlo aj o toto.

"Oi oi." Zachechtala som sa a nakoniec som prešla do sedu.
"Len som si robila srandu. Niečo ti donesiem hm?" Uškrnula som sa a následne som sama zmizla v útrobách domu. Tiež som bola mokrá a tak som sa radšej išla prezliecť. Dala som si na sebe asi o tri čísla väčšie tričko + pohodlné dlhé tepláky. Následne som napochodovala do skrine môjmu bratrancovi, odkiaľ som vybrala nejaké tričko s nohavicami + uterák. Dúfala som, že si to nevšimne. Predsa len, snažila som sa hrabať niekde úplne vzadu vo veciach, ktoré už takmer vôbec nepoužíva. Vyšla som von o asi päť minút. Následne som k Yoshiovi položila veci a uterák. Po tom som znova zaliezla dovnútra nech má súkromie. Sadla som si do gauča v obývačke a nezaujato som do ruky zobrala nejakú mangu.

Odtrhla som pohľad od mangy a len som sa na neho prekvapene pozrela.
"Yoshio-kun? Nemôžeš ísť prosímťa domov, prezliecť sa a to oblečenie mi vrátiť? Nie som si istá ako zareaguje Raiken-chwan keď ťa tu náhodou uvidí." Milo som sa na neho usmiala. Boli to kopačky ? No možno som ho chcela len vyhodiť páč som sa s ním pozabávala už dosť. Kto vie. Ja som však takáto krutá nebola. Každopádne som však každú chvíľku chcela ísť pohľadať Raikena kvôli týmu, misii či poprípade tréningu. Znova som pohľad uprela na mangu a do úst som si tento krát strčila okrúhle, červené, jahodové lízatko.

Spýtavo som sa na neho pozrela.
"Keď tu nebudem, tak ho nedonesieš nikam. Proste niekedy prídeš znova." Vyplazila som na neho jazyk a znova som sa zazubila. Následne som sa k nemu len otočila a na chvíľku som hodila výraz plný zamyslenia.
"Prídeš ešte že ?" Spýtala som sa po chvíľke tónom. Ktorý naznačoval že mi bude pravdpeodobne chýbať. Tento krát som sa usmiala celkom iným spôsobom. Bol to milý a dobrosrdečný úsmev. Vlastne patril k mojich typickým no nemienila som ho mrhať na niekoho, kto o to nestál. Možno práve preto som sa na neho týmto spôsobom usmiala až teraz.

Spokojne som si čítala Mangu. No.. nedalo sa povedať že bola zrovna deťom prístupná ale nikto tu nebol a tak som neriešila niečo ako pravidlá morálky či slušnosti. Takmer som pri nej slintala, hlavne keď som videla tie ..ehm. *obrázky* tých úžasných tiel mužov a žien, ktoré v mange vystupovali. Vôbec som nedávala pozor na moje okolie a možno práve preto, ma tak hrozne vydesilo, keď mi niekto zakryl rukami oči. V momente som mangu hodila niekam do kúta a mierne som zvískla. Oprela som sa o pohovku a oboma rukami som zakryla ruky, ktoré mi zakrývali oči.
"Hee, Raiki-niiichwaaan." Uškrnula som sa a len som od seba jeho ruky odlepila. Zazubila som sa na neho, ako keby bol ten najkrajší vianočný darček, čo som mohla pod stromček dostať.

Snažil sa hrať na machra, na mňa však bol krátky ! Ruky som si dala za hlavu a pohodlnejšie som sa zahmírila v kresle. Chvíľku som si ho prezerala no.. takmer vôbec sa za nejaký ten čas nezmenil. Stále som rozmýšľala nad tým, ako mu odpoviem. Nechcela som však priznať, že som nejakú tú *mangu* tohto žánru čítala.
"Neviem o čom hovoríš ! Vážne, čo si to dnes zasa húlil hé ?" Zazubila som sa na neho a nenápadne mi padol zrak na mangu, ktorá skončila v .. KOŠI?! Rýchlo som vyskočila z kresla a začala som sa v ňom hrabať. Neprišlo mi to zrovna príjemné no ona zapadla niekam hlbšie. Za čo ma trestáš ? Prebehlo mi hlavou.

Trvalo ešte zopár minút, kým som mangu z koša vyhrabala. Nakoniec som ju víťazoslávne zodvihla nad hlavu a snažila som sa ignorovať, že sa na ňu nalepili rôzne obaly od tyčiniek a iné veci. Rýchlo som ich začala odpratávať a potajomky som kukla na Raikiiho.
"Čo to je za techniku ? Teda.. pochybujem že to je román." Uškrnula som sa, pri čom som jednou rukou ukázala na zvitok, ktorý si čítal. Vyzeral dosť staro no moc ma to netrápilo. Určite to bola nejaká super-mega-ultra technika, ktorá by dokázala odrovnať tisícku shinobi v jednej rade a v jednej sekunde !

"Hmm.. tak ok. Raz ma ju naučíš !" Uchechtla som sa a znova som sa dala do čistení prednej strany mangy. Následne som ju dokázala zbaviť smetí a len som ju uložila na jedno tajné *miestečko*. Keď povedal jeho druhú vetu, začala som sa rehotať ako blázon a doslova som mu skočila okolo krku. Z neho som pochopiteľne nezliezla ani keď vychádzal z domu zo slovami, že máme misiu. Prečo sa aj nenechať viesť ? Aspoň teda kým neprídeme na tréningové pole či na miesto, kde sme sa mali stretnúť. Na misiu som sa dosť tešila a bolo to na mne vidieť. Netušila som však, čo to je zač.
(presun)