First topic message reminder :

"Proč?" nechápavě jsem na něj zamrkala dlouhými řasami. "Jsi přece můj sensei, jsem na to hrdá!" odporovala jsem přesvědčivě.

Dívala jsem se na ní. Chtěla jsem začít protestovat, chtěla jsem aby byla v bezpečí... ale věděla jsem, že sama bych nikam nedošla, že bych to prostě nezvládla... věděli všechno, nemohla jsem jim bránit... a ani jsme nechtěla.
"Do-dobře.. děkuju..." zašeptala jsem a utřela si slzy. Prkeně jsem vstala.
"Tak... jdeme!" počkala jsem, až vyjdou ze dveří a pak je sama následovala.
(Přesun)

Jen jsem je poslouchal a z kamennou tváří pro mě tak cizí přikývl.
"Jsme v tom společně, jasné?" Ušklíbl jsem se a obě pohladil po vlasech. Potřeboval jsem na vzduch, tak jsem se vydal ke dveřím.
Tsukiko.. proč..
Rukou jsem si přikryl pečeť, nahodil zpátky mikinu a šel za nimi.
(Přesun)

Přišel jsem před dům,kde měla sídlit moje sestra a matka.Nikde jsem nikoho neviděl.Dům byl téměř vyklizený a nikde nikdo.Šel jsem blíž k němu a nikde nic neviděl.Rozhodl jsem se jít aspoň pomodlit se do svatyně mých předků.

Prechádzal som sa po sídle klanu Akasuna. Ruky som mal vo vreckách a pozeral som sa na miesta, kde pred ešte niekoľkými rokmi veselo cupkala Amayo a Pilikka za ňou. Mrzelo ma ako to celé skončilo. Znova som raz sklamal.. šepol som potichu a len som si sadol za stôl ktorý bol voľakedy plný ľudí !.. Pilli, Amayo, Yoko.. v hlave sa mi premietali útržky z minulosti, zopár tých svetlých chvíľ, prvé chvíľe keď som Amayo a Pili stretol po prvý krát.. vtedy sa odo mňa Amayo rozutekala zo slzami v očiach.. až po dobu keď som pre Pilli vymyslel techniku. Keď ma objala a ďakovala mi zo slzami v očiach páč som jej znova umožnil cítiť.. Aké by to bolo? keby ste tu boli vy? pomyslel som si a len som tam ostal sedieť. Bolo tu ticho, ticho na ktoré som v tomto dome moc nebol zvyknutý.

Po tom čo umrela moja sestra Pilikka som v tom dome nebola a tak som sa sem nakoniec rozhodla prísť.Stála som pred vchodom a pozerala na dvere a na okolie

Sedel som na rovnakom mieste ako keď som sem prišiel.. vlastne som nehol ani brvou a len som stále rozmýšľal. Nepotreboval som sa hýbať, vlastne som znova nevedel čo robiť a dosť ma to ničilo. Zazdalo sa mi že niekto stojí pred domom no zatiaľ som to neriešil.

Rozhodla som sa vojsť do domu."Tak tu si bývala Pilikka" zobrala som svoju loutku ktorú som mala vždy pri sebe,vďaka piesku v sune som jej mohla dať podobu ako keby bola živá až na to že som ju ovládala a nemohla Pilikka hovoriť.
Stála vedľa mňa a vlákna s ktorýma som ju ovládala neboli vôbec vidieť bola ako keby bola ozajstná

Je to.. vážne úbohé.. robiť si bábku v podobe Akasuna no Pilikky.. šepol som potichu. Vlastne som sa dosť tichým a záhadným spôsobom presunul tak, že som jej znemožnoval prípadný útek dverami, ktorými teraz prišla. Na sebe som mal taký plášť farby piesku a oči som mal uprené niekde na Pili ktorá vyzerala naozaj vierohodne.. s bábkami som však strávil až príliš veľa času, aby som ich vedel odoka rozoznať.

"Je moja vec akú bábku mám!" zavrčím.Možno si toho dotyční nevšimol ale s Pilikkou (aj keď iba s bábkou) sme sa celkom podobali."čo tu robíte?! podľa toho čo viem majiteľka zomrela malo by to tu byť prázdne!"

Majiteľka možno zomrela, ale niektorý členovia klanu Akasuna žijú ďalej. šepol som potichu no tento krát som k nej obrátil pohľad. Podobala sa, veľmi sa podobala na PiliKKu. Kto si? spýtal som sa po chvíľke no zatiaľ som nejavil žiadne známky tasenia zbraní či podobne.. dokonca som z prstov ani nevydával žiadne chakrové lanká.

"Moje meno je Akasuna no Ai a Akasuna no Pilikka bola moja sestra...ale čo si zač ty?!" opýtam sa opatrne a Pilikku pošlem bližšie ku mne aby jej nič neurobil

Som Artemis, voľakedy som tu býval, trénoval som Amayo-chan.. Odpovedal som jej. Tak sestra hmm?.. no.. podoba tam je. Nikdy mi o tebe PiliKKa nepovedala.. gomen. šepol som nakoniec a len som vyrazil jej smerom, vlastne som išiel takým pomalým krokom. Bolo vidieť že mám už nejaký ten piatok slesnutú náladu. Dáš si niečo? čaj? kávu? spýtal som sa po chvíľke a len som zašiel do kuchynky.

"Popravde Pilikka ma moc dobre nepoznala pretože po narodení som vyrastala mimo vesnicu poznala ma iba chvíľu...ani ja som tomu nechcela veriť....čaj by bol dobrý Ďakujem" usmejem sa a s Pilikkou ideme za ním do kuchyne

Čaj som pripravoval naozaj rýchlo. Pomáhal som si chakrovými lankami ktoré som umiestňoval na rôzne časti kuchyne a veci ako šálky, ližičky a vrecúška s čajom. Nakoniec som však v ruke držal dva čaje a jeden som Ai podal. Sám som si sadol na kuchynskú linku a začal som ho popíjať.

"ďakujem" poviem a pofúkam si čaj.Pilikku som posadila na stoličku a odpojila som ju od chakrových vlákien.

Čo ťa vlastne znova priviedlo do Sunagakure no sato? spýtal som sa jej nakoniec, čaj som síce dopil ale aj tak som stále zvieral teplú a šálku. Pozrel som sa na Ai, vlastne nej bola moja ďalšia potencionálna študentka.

"No ide o to že po smrti mojej sestry som tu nechcela zostať ale musím sa učiť ďalej a napadlo ma že tu nájdem nejaké svitky ktoré mi pomôžu" usmejem sa a napijem sa trocha

Zvitkov tu moc nenajdeš. Odpovedal som jej na rovinu. Následne som však len nenápadne pokýval pravou rukou, do miestnosti vstúpila zahalená postava v plášti, nebolo jej vidieť do tváre, vlastne sa ani nedalo povedať či je to muž alebo žena. No.. naučiť ťa však niečo môžem.. ako si môžeš všimnúť tak nepoužívam chakrové vlákna.. a áno.. je to bábka. Dodal som a len som sa mierne pousmial.

V sune som sa nejako stratila a objavila som sa pred nejakým domom.

Hľadáte tu niečo, slečna? spýtal som sa tichým hlasom s očami uprenými priamo jej do očí. Ako zvyčajne som mal na sebe plášť s kapucňou ktorá mi zakrívala väčšinu tváre.. vlastne mi vďaka vlasom a kapucni bolo vidieť iba končeky blond vlasov a ústa. oči som mal tak či tak zakryté tieňom.

"Nejako som sa tu stratila" zasmejem sa trocha nervózne

Chvíľku som sa na ňu pozeral no po tom som sa len pousmial. Si pri sídle rodiny Akasuna.. ak potrebuješ pomôcť.. uhm.. zoberiem ťa kam budeš chcieť. Zamumlal som spoza plášťa na čo som zrak upriamil k slnku, po chvíľke som ho však znova nechal poletovať po Kushine.

Jeeej tak to je dobré pretože som tu prvý raz v tejto dedine a nejako sa nevyznám zachichotám sa

Jej smiech mi prišiel taký.. osviežujúci a nákazlivý. Heh.. a kam to bude? spýtal som sa prívetivým hlasom pri čom som sa zopár krokov priblížil. Natiahol som k nej ruku a čakal som, či ju prijme alebo nie.

"Kamkoľvek môj sprievodca" prijala som ruku a usmiala som sa