Hřbitov

Tak je čas sa zapojiť priamo... povzdychol som si a vytasil dva meče. Pripravení zdržať to tu ako najdlhšie sa dá...za cenu všetkého. Tak póď... vcelku pobavene som zakričal na blížiace sa mrtvolky. Musím sa nejako dostať k hlavnému mozgu týchto bezmozgovcov... prebehlo mi hľavou, no bol som v strehu, uhnúť sa, dať proti útok, brániť sa.

Kdyz jsem dosel ke hrbitovu neveril jsem svym ocim co jsem videl stribrnou klec ktera znehibnila Ichibiho, a pak krystalovou barieru. Nemluve o znicenych hrobech a celem hrbitove. Ten pohled me mucil zdrejme vice nez pohled na znicenou vesnici. Stal jsem dost daleko na to abych byl v bezpeci od utoku a mel cas popripade zmizet. Litoval jsem ted pouse jedineho ze me nikdo nebyl schopen naucit ovladat me schopnosti. Byl jsem jeden z mala v klanu ktery dokazal ovladat zlaty pisek. ale zdrejmne i kdybych jej ovladat dokazal tak by mi to nebylo moc platne. Tohle ocividne nebyly souperi ktere bych dokazal porazit. Ani ichibi ani to druhe co jsem diky bariere ani nevidel. Jen jsem tam tak stal a vse sledoval s totalni bezmoci v ocich. Stejne tak jako kdyz jsem se dovedel ze cela ma rodina zemrela.

Behom sekundy všetko ustalo ako zlý sen. Mal som pocit že ako rýchlo to prišlo, tak to aj odišlo. Zavrel som oči a bariéra okolo sa rozpadla na malé kryštáli ktoré sa stratili v piesku. Schoval som meče a vydel ako k Yoko pribehol Daiki. Dobehol som k nim a už zdaleka som kričal. Daiki, Yoko....To som ja Aki...Daiki poď, zoberieme ju do nemocnice, nestratíme ju sľubujem... posledné slová som povedal keď som bol kúsok od neho pričupení. Všetko bude v pohode....

Nakonec se rozpadla i krystalova bariera. Po chvili pozorovani jsem se rozhodl se se opet nekam ztratim. Nic se tu uz nedelo a ja vedel ze bych stejne nic nezmohl. Tak jsem se rozhodl ze dale uz tu okounet nemusim.
(presun)

Neveril som že je po všetkom. Spokojne som sa nechal prevážiť dozadu a uprostred bývalého bojového poľa som si ľahol. Meč ležal vedľa mňa. Z ťažka som si vzdychol. Viečka som mal ťažké, bol som unavený a celé moje telo vnútorne kričalo že chce spať. Nemohol som však spať, ešte nie. Zívanie som potlačoval ako to len šlo...potreboval som si len na chvíľku odpočinúť...bolo toho strašne veľa čo sa mi v hlave premietalo a vlastne som sa ešte poriadne nespamätal z toho čo sa tu všetko udialo. Bolo toho na mňa zrazu toľko.