Reibi a Henbi [JOUNIN]

pro Reibi a Henbi Fri 1 Feb - 19:41

Reibi a Henbi

Vek ~> 18
Pohlavie ~> Mužské (obaja)
Dedina ~> Otogakure no Sato
Klan ~> Sakukon
Kekkei Genkai ~> Molekulárna manipulácia
--------------------------------------------------------------------------

Charakter ~> No, tak táto dvojica sa správa jednoducho tak, ako im to vyhovuje. Samozrejme tolerujú pravidlá, či Kageho, ale vonkoncom robia len podľa svojho gusta. Jeden či druhý niesu ani zrovna zodpovední, čo sa týka cudzích osôb. Starajú sa len o seba, a viac ani nepotrebujú. Preto by nebol dobrý nápad im niekoho zveriť na starosť...
Čo sa týka ale ich pováh, obaja sú až príliš náladový. Dokážu sa naštvať za hocijakú blbosť, ale zase inokedy ich nevytočí skoro nič. Občas dokonca býva situácia, kedy sa naštve len jeden z nich! Vtedy sú schopní, pre upokojenie, pohádať sa radšej medzi sebou, čo nie vždy skončí dobre. Väčšinou sa za týchto okolností oni sami pobijú. Ale napriek týmto hádkam spolu zvyčajne dobre vychádzajú, dopĺňajú sa a zdieľajú veľa tých istých názorov. Narozdiel od iných členov klanu, oni sú nerozlučiteľný, a to aj keď sa hádajú! Nikdy sa ani jeden neurazí, a neodíde na druhý koniec dediny. Len po tom väčšinou obaja ticho čumia niekde na zem, a mlčia. Alé...to nieje až také podstatné!

Obľúbené a neobľúbené ~> Medzi ich spoločné obľúbené veci sa radí jednoznačne flákanie a nič nerobenie. Ako ďalšie aj alkohol, baby či nejaké akékoľvek úlety a bláznovstvá. Pravda, v dedine veľa tých bláznovstiev zažiť nemôžu, možno len keď sa sami ožerú v bare, a ráno sa nájdu niekde vytrepaní v kanále. Preto sa ako ďalšie medzi ich záľuby radia misie mimo dediny, čiže niekde vo svete, na cestách a v iných dedinách. Majú tak aspoň aj voľno, keďže by neboli pod dohľadom. Ďalej, radi vytáčajú a provokujú ľudí, a to totálne všetkých, česť výnimkám. Dokonca ich baví aj vytáčať sa navzájom, čo sa skončí buď bitkou, alebo len mlčaním. Tu sa ukazuje ich ďalšia záľuba, bitky. Baví ich bojovať, ale aj boje sledovať, nech sú to boje kohokoľvek. Keby sa bili aj mravci, aj to by si pozreli do konca! A ešte by si na nich aj stavili...
Čo sa ale týka tých vecí, ktoré majú alebo nemajú radi odlišne, je ich veľmi málo. V podstate sú to len také maličkosti, ktoré ani nestoja za reč. Možno teda jedna stojí za spomenutie, a to zlozvyk k fajčeniu cigariet, ktorý má len Henbi, zatiaľ čo Reibi mu zato furt len nadáva alebo mu niečo vyčíta. Kedykoľvek má totiž Henbi príležitosť, vždy si do tej tlamy tú cigaretu strčí!
A to je asi všetko, čo sa týka ich odlišných záujmov...

Sen ~> No, ich snom je vec, ktorá síce jednoducho vyznie, ale trochu ťažšie sa spĺňa vzhľadom na veci, ktoré by po tom nasledovali. Obaja by najradšej behali len po svete kde by sa im zachcelo, nič nerobili, flákali sa. Ale takto, keďže sú v Oto, musia plniť rozkazy, misie a správať sa podľa daných pravidiel. Síce im to je proti koži, zatiaľ stále v dedine zotrvávajú, a to z viacerých dôvodov. Napríklad: oddanosť k Otokagemu, čo je vlastne -okrem výplaty za misie či oddanosti k Oto- jediná vec, ktorá ich ešte drží v dedine. Keby si niečo také nevybudovali (okrem tej výplaty xD) už od detstva, už by ich v Oto nebolo...

Vzhľad ~> Ich výzor je, keďže sú dvojčatá, nerozoznateľný. Dá sa ich rozoznať asi len podľa hlasu, ktorý sa síce tiež až tak veľmi nelíši. Oblečením sú si rovnakí taktiež, hoci trošku nezvyčajne. Nosievajú vlastne oblečenie, aké kedysi nosieval aj Orochimaru a celá Zvučná štvorka, či skôr päťka. Takže v ich celkovo zvláštnom oblečení nechýba ani typická fialová mašľa.

Názorná ukážka:

Príbeh ~> Temný večer, sprevádzaný len tuhou zimou a silným vetrom, mohol byť pre viacerých len jeden z mnohých zlých zakončení dňa. Kto by predsa chodil cez také počasie niekde von, že? To radšej ostať doma, zapnúť telku a sedieť tam, až kým by človek nezaspal. Aspoň tak by spravila väčšina ľudí. Lenže v nemocnici mohlo byť jednému páru dianie vonku úplne jedno, keďže sa práve v jednej z operačných miestností konal pôrod, kedy sa práve tejto dvojici dostával nový prírastok do rodiny. Vlastne dva prírastky, keďže šlo o klan Sakukon, kedy bolo skoro isté, že sa narodia dvojičky. Tak sa aj stalo, narodili sa im dvaja chlapci, pričom to bolo vlastne len jedno telo. Chlapcov pomenovali Reibi a Henbi, pričom bolo už teraz jasné, že ich detstvo bude trochu ťažšie než u ostatných detí. Prečo? Práve kvôli ich KG. Klan síce bol už uctievaný, ale stále sa potajme medzi niektorými ľuďmi šuškalo o tom, aké monštrá to tí "Sakukonovci" sú. Ale členom klanu to mohlo byť jedno, nech si druhí vravia čo chcú. Ale späť k príbehu. Matka bola po pôrode ešte niekoľko dní v nemocnici, než ju lekári s úsmevom, aj keď trošku podivným, vyprevádzali až k východu. Tam už matku očakával aj otec, s ktorým sa spoločne vydali domov, teraz už vo väčšom počte než keď odchádzali...

Ďalšie dni, týždne, mesiace a roky sa táto dvojka začala spoznávať so svetom, učiť sa nové veci, a všetko to ostatné, čo k tomu veku ešte patrí. Takže neuškodí nikomu, keď sa presunieme na ten deň, kedy už vstúpili do akadémie, zároveň schopní sa už od seba oddeľovať. Aby ich ale nikto neoslovoval monštrami, a inými názvami, radšej chodili stále rozdvojený, aby to vyzeralo že sú proste len obyčajné dvojčatá. Učiteľov ale neoblafli, a ani niektorých žiakov, ktorí aspoň trochu poznali názvy klanov. V ich triede tento klan poznal iba jeden jediný žiak, ktorí bol zákerák, čo by každému len do prieku spravil. Preto bolo aj prekvapením, že si to nechal pre seba, a nikomu to nevravel. Lenže bolo v tom niečo iné, tento žiak totiž iba čakal na tú správnu príležitosť, kedy by ich nejakou čupr poznámkou prezradil, a bolo by. A tak si bratia, s tým že si mysleli, že o nich nikto nevie, chodili bez starostí do akadémie, a ani ich už viac nezaujímalo to, žeby ich niekto odhalil či náhodou už mal odhalených. Dokonca sa svojim pohodovým správaním stali obľúbenými v kolektíve, a to aj preto, lebo vždy zvládli aj nejako zabaviť. Či už počas štúdia, alebo po ňom. Čoskoro im to ale malo skončiť, a tento pohodový spôsob života mal prestať. Raz, keď Reibi aj Henbi museli ísť zavčasu domov, sa do ich kolektívu zamiešal aj spomínaný zákerný spolužiak, ktorí im to jednou jedinou vetou všetko pokazil. Od tej chvíle, sa všetci začali tváriť, dívať aj správať na adresu bratov divne. Preto, na druhý deň keď dorazili do akadémie, všetci čo by sa inokedy trepali hneď za nimi, sa teraz naopak odďaľovali a stránili. Bratia si teda len začudovane sadli bokom, a na tie pohľady a správania sa len ticho dívali. Aké šťastie že mali triedu, ktorá ich brala za divných, nie? Ale aj napriek tomu, oni to mali na háku a keďže si ich ostatní nevšímali, nevšímali si ani oni ich. Veď oni mohli kecať aj sami...

Takýmto názorom sa riadili celý čas, a pomohlo im to aspoň sa vyhnúť zbytočným stresom, nervom a iným veciam. Žiaci si zároveň začínali aj uvedomovať, že to kvôli čomu sa k bratom tak správajú, nieje až taká hrozná vec, kvôli ktorej by v tom mali ešte pokračovať. Takže sa postupne začali správať zase priateľsky, až sa to urovnalo do hranice, v ktorej to bývalo ešte na začiatkoch.
Akadémiu tak bez starostí a s opäť priateľmi všetci dokončili, a boli pridelení do tímov. Pravda, u dvojčat to bolo trochu zložité. Nevedeli, či ich majú brať ako dvoch, alebo len ako jednu osobu, preto ešte nejaký ten deň či dva v tíme neboli, a až potom sa rozhodli že ich vezmú ako jedného, a pridelia ich podľa toho aj do tímu s jedným voľným miestom. Tak sa aj stalo, boli pridelení a s hodnosťami Genín začali plniť aj tomu stanovené misie. Takže venčenie psov, trhanie burín, naháňanie mačiek a podobné kraviny, čomu vraveli misie, boli každodennou rutinou. A nielen že ich to nebavilo, ono ich to aj pekne štvalo...

To čo má byť toto?! Také misie nech si robia obyčajní ľudia! Nie my! Toto väčšinou následovalo, keď im vyššie postavení zdelili nejakú z tých nudných misií. Koho by to veď bavilo, stále sa len motať po parkoch so psami, alebo zbierať niekde smeti? Ich určite nie. Lenže ich názor bol vždy len ignorovaný, a tak boli aj stále donútení tieto misie plniť, či už chceli alebo nie. Jednoducho, to čo sa udelilo, to aj spravili. A neraz za svoje názory aj dostali od senseia takú preventívnu. Raz sa im však povedať svoj názor oplatilo, bolo to v deň, kedy mali ísť samozrejme zasa na nejakú z tých amatérskych misií, lenže "vyššia moc" im napokon vyhovela, a udelila im misiu vyššieho ranku, mali odniesť nejaké informácie do nemenovaného mesta v zemi Ohňa. Hneď boli šťastnejší, a už okamžite aj energicky pripravení na odchod, hoc hlavná vec, že ani nič nemali so sebou a už chceli ísť. Odchod, napriek ich prehováraniu, bol teda stanovený na nasledujúci deň. Aspoň sa mohol pripraviť zvyšok tímu, keď nie oni dvaja... Na ďalší deň, už pri bráne dvojičky netrpezlivo čakali na svoj zvyšok spomaleného tímu, a nedočkavo si obaja popiskovali. To bolo asi naposledy, čo sa tak na misiu tešili. Čakali 10 minúť...20...30... a odrazu! 40...50...až sa nakoniec konečne po neuveriteľnej HODINE čakania dočkali príchodu!!! Ale, nemali sa čomu čudovať. Veď tam aj stáli o hodinu skôr než mali...

Tak, pripravení na odchod? Spýtal sa celkom nadšene sensei, ešte kým stáli pri bráne. Dvaja z tímu rovnakým nadšením prikývli, a dvojičky si len spoločne odfrkli, a bez slova vykročili. Na nich bolo vidieť, že nadšení sú, preto nemuseli ani odpovedať. Aspoň teda dúfali, že to tomu senseiovi aj dopne. Našťastie, doplo a nič nemuseli zase rozoberať. A tak sa bez slovíčka všetci v tichosti vydali na cestu, počas ktorej znelo len pískanie od dvojičiek...
To...je...nudáá! Hlesol si jeden z nich každú chvíľu s tým istým znením vety, načo ho druhý aj hneď doplnil otázkou: Kedy tam už budeme? Tieto dve vety opakovali každých 5 minút, až kým im sensei zase jednu nepleskol, a oni na nejakú hodinku stíchli. Potom sa zase ozvali, a zase im po chvíli sensei pleskol, a takto sa to opakovalo celý zvyšok cesty. Prestali s tým, keď už konečne namiesto dlhej cesty zazreli mesto, do ktorého mierili. Očká sa im rozžiarili radosťou, a nevedomky donútili celý tím svojim zrýchlením kroku donútiť aj k rýchlemu presunu do mesta. Môže mi to trochu trvať, a bolo by zbytočné keby na mňa čakáte. Preto vám dám voľno, a môžte si to tu pozrieť. Nechoďte ale mimo mesta! Potom si vás nájdem. Vyhlásil sensei, ktorý sa následne vyparil preč, a im tak ostal čas na flákanie sa. V tom čase o to až taký záujem nemali, ale i tak teda poslúchli, a znudene sa začali prechádzať po uliciach. Sem tam niekoho zákerne zo srandy podkopli, načo im vynadali a spokojne si to mohli zopakovať na inej osobe. Spravili to asi šesťkrát, než ich začal naháňať jeden strážnik, ktorého mimochodom chceli tiež podknúť. Uháňali cez celé mesto, a strážnik hneď za nimi. Museli tak porušiť zákaz, ktorý im sensei dal. Vyšli z mesta, a pokračovali v úteku až do lesa, ktorý mesto obklopoval. Tam sa strážnikovi už stratili, a ten sa vrátil do mesta. Od šťastného konca sa začali v lese obaja rehotať, až sa to ozývalo na dosť veľké okolie. Čoskoro sa im ale smiech minul, a unavene si sadli na pníky stromov. Začína sa stmievať, nemali by sme sa vrátiť? Ozval sa po nejakej dobe trčania v lese Reibi, ktorý sa už trochu strachoval, že ich sensei nenájde a oni tu ostanú stratení. Naopak Henbi sa z jeho strachovania začal opäť smiať, a ku koncu len mávol rukou. Ničoho sa neboj, sensei predsa nieje taký sprostý žeby nás tu nechal! Vyhlásil s istotou, a keďže sa začínalo stmievať, pribúdala tým aj zima, a oni sa aspoň nejako potrebovali otepliť. Do mesta sa nechceli vracať, mali pocit že ich ten strážnik bude čakať, takže to neriskovali. A tak obaja nazbierali drevo, nahádzali ho na kôpku a... zistili, že nemajú ako spraviť oheň. Teda aspoň Reibi si to myslel, zato Henbi mal celkom jednoduché riešenie. Niečo pred tebou tajím! Vyhlásil odrazu Henbi, a zatváril sa tak vážne, že to Reibimu až nahnalo strach. Ten však samozrejme musel vyzvedať a vedieť o bratovi úplne všetko. Čo?! Vyklop to, lebo to z teba vymlátim! S otázkou mu hneď aj pohrozil, a aby to dalo ešte väčší efekt zúrivosti, vyskočil z pníku a postavil sa pred Henbiho. Ten opäť spustil smiech, a nakoniec z vrecka vytiahol nejakú škatuľku. To už bolo hneď jasné, čo pred ním tají. Ke-...kedy si s tým preboha začal?! Veď si stále so mnou! Šokovane na krabičku ukázal Reibi. Mal by si mi práve že ďakovať, teraz by sme tu zamrzli keby to nemám so sebou! A mimochodom, keď spíš tak s tebou niesom. Provokačne na neho Henbi žmurkol, Reibi sa len naštvane nafučal a sadol si bez slova na pník. Henbi vytiahol z krabičky zapaľovač, na kôpku dreva pridal ešte suché lístie, a to zapálil. Oheň sa hneď chytil, a vznikla primerane veľká vatra nato, aby ich aj zahriala. Pri tejto príležitosti si Henbi rovno zapálil cigaretu, a všetko schoval. Dáš si aj ty? Ponúkol mu vediac, že ho tým len viac naštve. Ale to aj bolo jeho plánom, ktorý síce nevyšiel, pretože to Reibi len predýchal. Strč sa s tým niekam. Zašomral, a iba sa viac priblížil k ohňu, aby mu bolo teplejšie. Oheň každú chvíľu vyhasínal, takže Henbi pridával drevo a lístie, zatiaľ čo Reibi už dávno spal. Henbi nakoniec pridal čo najviac lístia aj dreva, aby to vydržalo čo najdlhšie, a tiež zaľahol na zem, aby sa vyspal. Zdá sa, že sensei ich asi fakt nehľadal. Všetko sa ale malo zmeniť na ďalšie ráno...

Keď na ďalšie ráno bratia otvorili oči, uvedomili si, že už neležia v lese pri vyhasnutom ohni, ale že ich niekto nesie prehodených cez ramená. Obaja sa obzreli, a naraz zbadali jedného člena svojho tímu, kráčajúceho za nimi. Tým sa všetko vyjasnilo, zdá sa že ich tím našiel, a teraz ich nesú naspäť do Oto. Prečo ste nás vzali? Bola to sranda! A teraz musíme byť zase v Oto. Otravoval Henbi senseia, ktorý ho aj vlastne niesol. Lenže neodpovedal mu, radšej len mlčal a v tichosti ho niesol. Aj by ich boli položili z ramien, lenže asi by dvojičky ušli niekam do lesa, a toľko času tím nemal. Preto ich radšej niesli, a bratia si tak mohli vychutnať to, že nemuseli sami kráčať. Takto mohli len pohodlne "ležať", a nechávať sa niesť.
Po návrate do Oto ohlásili priebeh misie, a o vyvádzaní bratov radšej pomlčali. Len by si tým vytvorili nejaké problémy, a o to nikto nestál. Tým pádom mali za sebou už aj túto misiu vyššieho ranku, ktorú mali úspešne splnenú a tak sa vedúci na základe toho rozhodli, že môžu na tieto druhy misií chodievať častejšie. Dvojičky si tak zvykali čoraz viac a viac na misie, ktoré boli mimo Otogakure. Zdrhanie do prírody sa počas misií začínalo ale stávať čoraz častejšie, čo sa senseiovi prestávalo páčiť. Preto rozmýšľal o tom, žeby ich prestal brávať na misie, cez ktoré by cestovali. Lenže vedel aj to, že keby im to oznámi, začali by vyvádzať a robiť ešte väčšie problémy. Preto spravil kompromis. Rozhodol sa ich síce stále brávať na cesty, lenže s podmienkou, že budú chodiť stále s ním. Dvojičky boli síce proti, ale keď im prezradili iné možnosti, radšej to prijali. Veď im sa aj tak ešte podarí zdrhnúť, o tom nebolo pochýb!
A tak sa nasledovné misie už odohrávali bez väčších problémov s bratmi, ktorí museli počúvať a všade následovať senseia, inak by tieto cestovateľské misie skončili. Otogake však jedného dňa prišiel na celkom iný nápad, a hlavne taký, ktorý by bratom vyhovoval. Preto si ich zavolal po jednej misii do kancelárie, kde ich Otokage čakal spoločne aj s dvoma Anbu a jedným Jouninom. Bratia si ich len s povrchným pohľadom obzreli, a radšej kukli na Otokageho. Prečo ste nás zavolali? Spýtali sa naraz obaja, načo Otokage otočený k presklennej stene ani sa neotočiac ukázal na Anbu a Jounina. Odchádzate s nimi na tréning mimo dedinu. Jednoducho im zdelil, načo dvojičky sa od radosti začali smiať a k tomu pískať. Len jediný chladný pohľad Otokageho ale stačil nato, aby stíchli a radovali sa len v mysli. Ešte im totiž nedochádzalo, že ten tréning bude ťažký. Im proste stačilo na radosť vedieť len to, že sa mimo dedinu zdržia na dlhší čas, a už sa tešili. Vyrážate preč už zajtra, takže sa pripravte. Odchod je zavčas ráno, počkajte pri bráne. Môžte ísť. Stručne ešte dodal Otokage, a tým im vlastne naznačil aj to, že už majú odísť. Takže sa dvojičky radostne odpratali domov, kde si zbalili do batohov "veci na prežitie", batohy hodili niekam pri dvere aby ich ráno nezabudli, a zvyšok dňa a noci sa im od nedočkavosti ani nedalo zaspať, takže sa o to aj prestali pokúšať. Vlastne, podarilo sa im to. Ale až okolo piatej ráno, kedy si zdriemli len na nejaké dve-tri hodinky, pretože už hneď museli aj vstávať. Takže na cestu neboli až taký energický ako zvyčajne, no cestu preč zvládli aj tak...

Zaviedli ich na nejaké miesto, ktoré bolo už na prvý pohľad jasne spravené na tréningy. Jounin sa po ceste hneď rozlúčil, a zmizol. Zrejme ich mal na toto miesto len doviesť. Tréning tým pádom mali mať asi s dvoma Anbu, ktorí si zložili masky. Na prekvapenie, tí Anbu vyzerali úplne rovnako! Boli dvojičky! Alebo klony! Hneď ale mladším bratom došlo, o čo tu asi ide. Anbu dvojica bola tiež z klanu Sakukon, čo bola výhoda, keďže boli vynikajúci na trénovanie. Prvý deň ich však najprv iba zoznámili s okolím, ukázali im kde budú spať a vysvetlili nejaké pravidlá. Od toho ďalšieho už začal tréning, či už spolupráce alebo nových techník, ktoré ich drvili od rána až do večera. Učili ich, ako spolupracovať, ako a kedy čo spraviť, alebo aké taktiky voliť. Jednoducho všetko čo potrebovali k tomu stať sa silnejšími. Tento tréning mal trvať dlho, veľmi dlho, keďže len tak z týždňa na týždeň sa z nich siláci nestanú. Chcelo to pár rokov, ktoré aj k dispozícii mali, takže ich Anbu naplno využili. Tréning trval presne dva roky a asi 8 mesiacov, po ktorých sa už celkom premenený vrátili do Oto. Zmenili sa nielen silovo, ale zmenili sa aj ich názory a správanie. Už sa tak netešili na misie, už sa ku každému nechovali s úctou. Jednoducho, premenení na nepoznanie. A to totálne všetkým! Po týchto rokoch a mesiacoch tréningu sa bratia vyšplhali na vysoké úrovne, asi na Chuuninov alebo skôr až Tokubetsu Jouninov, vzhľadom k ich schopnostiam. Preto, aspoň podľa väčšiny z vyššie postavených ľudí v dedine, nebolo potrebné ich prihlásiť na Ch. skúšky, ale rovno im tu hodnosť prideliť. Zhodli sa na Jouninovi. Prečo? Kvôli ich sile vo chvíli, keď sú spojení. Vtedy sa vyrovnajú aj Jouninovi, takže preto tak aj s tou hodnosťou učinili. Stále však majú na čom pracovať, pretože ich spolupráca sa ešte sem-tam láme. Ale v dnešných dňoch, s ich povahami...sa to asi už nezlepší...

Body

~Reibi~
Ninjutsu: 3,5
Taijutsu: 4
Genjutsu: 1
Inteligencia: 3
Sila: 2
Rýchlosť: 3
RP: 2
Chakra: 3
~Henbi~
Ninjutsu: 4
Taijutsu: 3
Genjutsu: 1
Inteligencia: 2,5
Sila: 3
Rýchlosť: 3
RP: 1
Chakra: 3

~Spolu~
Ninjutsu: 5
Taijutsu: 5
Genjutsu: 2
Inteligencia: 4
Sila: 4
Rýchlosť: 4
RP: 2
Chakra: 4

<~ Techniky ~>

Kisei Kikai no Jutsu ~> A rank
Tōmegane no Jutsu ~> A rank
Sōma no Kō ~> B rank
Ranjishigami no Jutsu ~> B rank
Hari Jizō ~> B rank
Hari Jigoku ~> C rank
Tarenkyaku ~> C rank
Tarenken ~> C rank
Shunshin no Jutsu ~> D rank
- E rank techniky -

pro **Kiyoko Hokori** Mon 4 Feb - 15:16

S postavou po domluvě s Akim problém nemám, akorát technik máš nějak moc, tak to prosím uprav. POVOLENO

Reibi a Henbi [JOUNIN]

Reibi a Henbi [JOUNIN]

Re: Reibi a Henbi [JOUNIN]