Aitenn Megami [TOKUBETSU JOUNIN/GOBI NO JINCHUURIKI]

~Meno a priezvisko :
~Aitenn Megami (Itako)~
~Prezývka :
~Kami no Tenshi~
~Vek :
~21~
~Hodnosť :
~Tokubetsu Jounin~
~Pohlavie :
~Žena~
~Jinchūriki :
~Kokuō (Gobi)~
~Elementy :
~Suiton, Doton~
~Hijutsu :
~Paper Manipulation~
~Krvná skupina :
~AB~
~Narodená :
~24. júna~

Aitenn sa narodila dňa 24. júna do klanu Itako. Bola to veľmi veľká radosť, no sklamanie bolo, že Aitenn sa narodila už s chorobou cukrovkou, ktorou trpela aj Pandora, Aitennina mama. Nielen že táto choroba jej priniesla veľké problémy, kvôli nej bola aj terčom opovrhovania ostatných, ktorí si mysleli, že kvôli tejto chorobe nebude nikdy plnohodnotný ninja. No šeredne sa mýlili. Z Pandory vyrástla veľmi silná kunoichi, ktorá im ukázala, čo všetko sa dá dokázať aj s chorobou, ktorá ju vôbec neobmedzovala v tréningu až na to, že si každý deň musela pichať inzulín, ktorý telu veľmi chýbal.
Práve kvôli tejto skúsenosti si nedovolili opovrhovať ani Aitenn, nechceli podceňovať jej schopnosti a spoločne s Pandorou verili, že sa z nej raz stane tiež silná kunoichi...Hneď ako prepustili Pandoru aj s Aitenn z nemocnice, doma ich čakalo prekvapenie a následne aj veľká oslava na počesť narodenia ďalšieho prírastku do klanu. Oslava trvala celú noc a Aitenn kvôli tomu nemohla zaspať. Preto Hina, jej päťročná sestra, opustila ostatných, vytiahla Aitenn z kočiarika a pomaly s ňou smerovala hore, do spálne, kde sa nachádzala Aitennina postieľka.
"Moja malá sestrička...Teším sa na to, až budeme trénovať spolu." Na to, že Hina mala iba päť rokov, mala dosť vyspelý rozum.
"Už teraz verím, že raz z nás bude nerozlučná dvojica. Budeme presne ako najlepšie kamarátky." Hina jemne uložila Aitenn do postieľky a prikryla ju dekou. Aitenn zatvorila oči a ponorila sa do sveta snov.
Hina ju ticho pozorovala. "Dobrú noc, moja milá sestrička." Zaželala jej nakoniec a odišla z maminej izby...

Hneď ako Aitenn dosiahla vek päť rokov, začal sa jej základný tréning, ktorý ju mal dostatočne pripraviť na Akadémiu. Otec sa ju snažil trénovať Taijutsu, ale márne. Nie len že oň Aitenn neprejavovala veľký záujem, dokonca bola naňho antitalent. Jej otec to nakoniec vzdal a nechal tréning jeho dcéry Pandore, jej matke. Tá tiež pochádzala z klanu Itakoi a veľmi dobre vedela, že jej dcéra má talent na Ninjutsu a ovládanie samotnej chakry. Teda aspoň v to dúfala vzhľadom k tomu, že by mala ovládnuť klanové Hijutsu. Čo však bolo zvláštne, že Hijutsu sa u nej začalo prejavovať až niekedy vo ôsmych rokoch (myslím tým skladanie papiera a tak, keďže väčšina členov klanu sa ho učila skladať už v útlom veku).

Len čo Aitenn dosiahla vek šesť rokov, prišla tá zdrvujúca správa...Správa, že sa má stať ďalšou hostiteľkou legendárneho päťchvostého démona Gobiho, vlastným menom Kokua. Zarazili sa nielen jej rodičia, ale i celý klan. Aitenn bola predsa obyčajné dieťa z hľadiska vodcu klanu. Tak prečo práve ona, keď mali pochybnosti, že sa vôbec naučí ovládať Hijutsu aspoň na základnej úrovni? Táto otázka trápila nejedného človeka. Aitenn vtedy nevedela, kto to vlastne Gobi je, nepoznala žiadneho Bijuu, bola na to príliš mladá. Ešte ani na Akadémiu nechodila! Keď sa jej rodičia pýtali Tsuchikageho prečo ona, odmietol im dať adekvátnu odpoveď. Samozrejme to nechceli povoliť...Aby sa z ich dcéry stalo monštrum, ktoré bude celá dedina nenávidieť? Nie, nie, nie, žiadne také! Iná možnosť však nebola. Nakoniec museli povoliť a to bol koniec pomerne normálneho života Aitenn...
Pečatenie sa konalo tri mesiace od tohto konečného povolenia rodičov, medzitým sa mala Aitenn pripraviť na svoju budúcu rolu jinchuurikiho. Veľa toho nevedela, však mala len šesť rokov a úprimne sa bála toho, čo má prísť. Nechápala, ako môže niekto niečo tak veľké zapečatiť do tak krehkého a slabého ľudského tela. A nechápala ani, na čo to vlastne je. Pečatenie prebiehalo úplne v poriadku, avšak pre Aitenn to v poriadku nebolo. Život od tohto dňa sa jej rýchlo zmenil. Ľudia na ňu zazerali ako na nejaké monštrum, ako na niečo, čo tu nemá čo robiť. Prepaľovali ju vražednými pohľadmi. Aitenn to zo začiatku ignorovala, ale čím bola staršia, tým viac ju to trápilo. Vyhýbala sa jej väčšina dediny a mala málo kamarátov...Jediným človekom, ktorému mohla stopercentne veriť, bola jej o päť rokov staršia sestra, Hina. Vytvorilo sa medzi nimi silné sesterské puto, ktoré sa len tak ľahko prelomiť nedá. Sľúbili si, že zostanú spolu navždy...A nič ich nerozdelí...Ani smrť...

Dva roky na to sa dostala na akadémiu, kde sa ku nej jej spolužiaci nesprávali o nič lepšie ako väčšina obyvateľov Iwy. Báli sa jej, za chrbtom ju ohovárali a vyhýbali sa jej tak, ako sa najviac dalo. Jediný, kto sa jej nebál, bol samotný sensei, ktorý ju mal veľmi rád. Nie len že sa dobre učila, zaujala ho aj jej odvaha a sila vôle, ktorou disponovala. Bola vždy dobrá, milá a poslušná žiačka, ničím neskazená. Väčšinou to bolo tak, že deti na akadémii boli ako utrhnuté z reťaze. Ten rozbil okno, tamten staval lietadielka, hen ten hodil na senseia vodný balón. Len Aitenn poslušne sedela na mieste, opakovala si látku, aby ju vedela perfektne...Jednoducho, toto obdobie bolo pre ňu obzvlášť dôležité. Naučila sa niekoľko vecí, ktoré nebyť Gobiho, jej rodiny a staršej sestry sa nebola nikdy naučila...A...Stala sa vyspelejšou a rozumnejšou než ostatné deti...

Záverečné skúšky na Akadémii úspešne splnila v jedenástich a stala sa tak právoplatným geninom. Jej rodina na ňu bola veľmi hrdá. So sestrou, ktorá mala už mimochodom šestnásť rokov a bola chuuninom, si vytvorili ešte silnejšie puto, než predtým. Hina jej často pomáhala, radila jej a poučovala ju. Za čo je jej veľmi vďačná.
Jej matka Pandora ju začala učiť anatómiu, bylinky, tvorenie jedov a protijedov, aby ju pripravila na jej budúcu činnosť. Aitenn to narozdiel od Taijutsu nesmierne zaujímalo a rada sa tomuto venovala. Pandora ju občas brávala aj do nemocnice, kde občas mala prax. Nemyslite si však, že to bolo operovanie alebo niečo také. Proste len mala vyčistiť a obviazať rany a tak podobne. Taktiež jej Pandora často rozprávala o ich klane a o jeho Hijutsu.

A čo sa dialo ďalšie štyri roky? Aitenn pilne trénovala a učila sa, aby z nej raz bola silná kunoichi, presne ako jej matka. Smolou však bolo to, že sa zmenila od základov. To opovrhovanie ľudí voči nej a ich hlboká nenávisť ju zmenila. Zrazu jej kleslo sebavedomie, uzavrela sa do seba a rozprávala sa len s máloktorými ľuďmi, padla do rúk ľútosti a smútku, padla do svojej vlastnej temnoty. Avšak jej láskavá povaha jej ostala. Stále rada pomáhala, často sa usmievala, i keď falošne aj to len preto, aby zakryla svoj vlastný smútok. Utešovala tých, čo to potrebovali...Keď nemôže byť šťastná ona, nech budú aspoň šťastní ostatní. Málo kto ju mal rád, no i napriek tomu sa na nikoho nehnevala a nikoho za to neznenávidela. Vedela, že to je len obyčajná ľudská reakcia na niečo, čo nepovažujú za prirodzené. Strach, že privedie dedinu do záhuby je silnejšia než oni sami. Aitenn ich pochopila, ale napriek tomu sa nezmenila.
S Kokuom veľa skúseností nezískala. Občas ju síce niekto tak naštval, že prijala jeho pomoc ale skôr, než ju stihol ovládnuť, úplne ovládla svoje emócie a nedovolila, aby si ju podriadil. Inokedy zase nemala vôbec vôľu odolávať a keď sa zdalo, že ju ovládne, niekto jej pomohol. Získala silu a odmietla sa Kokuovi podriadiť...

Ďalšia kapitola jej života začala, keď sa prvý krát stretla s novou Tsuchikage, ktorá si ju aj istého mladíka menom Miko Jigoku vzala pod ochranné krídla. Šťastím bolo to, že Kiyoko bola jednou z najlepších medičiek a tak mohla učiť Aitenn, ktorá v tom období k práve najtalentovanejším nepatrila.
Taijutsu neovládala ešte stále a aj napriek tomu, že mala talent na Ninjutsu, nezlepšila sa. Bohužiaľ. Aitenn to trápilo, keďže sa musela spoliehať na pomoc ostatných, bez pomoci druhých by nedokázala absolútne nič, ba dokonca ani brániť sa. Miko bol ten, ktorý ju neustále chránil, bol schopný pre ňu položiť život.
Pochopiteľne Aitenn nemala pod kontrolou ani svojho Bijuu (vlastne ho pod kontrolou nemá doteraz). Avšak bola to tak ťažká doba, že sa Kokuo k nej predsa len rozhodol byť trochu lepší. Nechcel predsa prísť o život nie? To radšej bude trčať v tom otravnom šteňati, než by opäť mal byť ovládaný nejakým šibnutým maniakom.
Neskôr sa Miko a Aitenn dali dokopy, boli proste šťastným párom a trvalo im to dlho. Než už spolu bohužiaľ nie sú...Aj keď Aitennina láska k Mikovi stále pretrváva...

Čím bola Aitenn staršia, tým viac sa túžila zlepšiť. Prvý krát na Chuuninských skúškach totálne pohorela, nemyslela si, že to bude až také...Ťažké. Kiyoko jej však znova pomohla a na ďalšie chuuninské skúšky, ktoré sa konali o dva roky, jej pomohla poriadne sa pripraviť. Splnila ich síce, ale bolo to len tak tak. Aitenn Bola šťastná, že sa jej konečne podarilo stať chuuninom.
Začala tvrdo trénovať i naďalej pod dohľadom Kiyoko, vďaka ktorej sa jej neskôr podarilo stať medikom. Jej sen sa splnil! Naučila sa využívať chakrou zvýšenú silu, i niektoré medické techniky, ktoré by sa dali považovať za základ. Taktiež ako správny medik ovláda základy senzibilstva.
Taktiež sa jej podarilo stať sa Tokubetsu Jouninom.

Aitenn sa pripravovala i na Jouninské skúšky, plány jej však prekazila pomaly nastávajúca vojna, alebo skôr taká vzbura...Alebo ako to mám nazvať. Tie nepokoje, chaos nielen v Iwe, ale i v ostatných dedinách...Ktoré spôsobovali ľudia túžiaci po moci, slobode. Ktoré nerešpektovali pravidlá.
Klan Itako však nezradil. I naďalej stál pri Tsuchikage, podal jej pomocnú ruku a pomáhal jej. Avšak nestačilo to. Nakoniec bola Iwa napadnutá nukeninmi a kompletne zničená. Aitenn sa len zázrakom dokázala pred nimi skryť, vedela, že nebudú mať šancu. Bolo ich príliš veľa...Niekam odviedli množstvo obyvateľstva, medzi ktorými boli členovia klanu Itako i...Jej matka, ktorá sa pred nimi skryť nestihla. Len Hina jej zabránila v tom, aby sa medzi nich rozbehla a pokúsila sa matku zachrániť...Vysvetlila jej totiž, že ich tam je príliš veľa a že by nemala šancu.

Aitenn pochopiteľne hodnú chvíľu za svojou smútila, nevedela o nej absolútne nič. Či vôbec žije... Avšak veľmi jej pomohla Kiyoko a jej veľká sestra, ktorá sa našťastie skryť stihla tiež.
Iwa však už nebola Iwou. Z jednej z najväčších dedín ostali len trosky...Nič viac. Aitenn sa však musela vzchopiť. Dedina ju potrebovala, tak ako každého shinobiho. Trúchlením nad osudom jej matky nič nedosiahne. Rozhodla sa úplne zmeniť.
Snaží sa pomáhať dedine, tým pár ľuďom v nej, ktorí to prežili...Dodnes ešte verí, že dobro premôže zlo...A že raz všetko bude ako predtým.