Hikari [CHUUNIN]

pro Hyūga Fū Fri 5 Oct - 19:44

~Meno : Hikari (光, svetlo)
~Prezývka : Nightmare
~Pohlavie : ženské

~Dátum narodenia : 16. augusta
~Vek : 18
~Krvná skupina : B
~Výška : 175 cm
~Váha : 54 kg

~Hodnosť : Chunin
~Miesto narodenia : Neznáme
~Terajší pobyt : Iwagakure no Sato

~Klan : Neznámy
~Podstata : Katon, Doton
~Kekkei Genkai : Yoton

~Zaujímavosti :
Hikari má chakru veľmi zvláštnej farby – dúhovej.

~Povaha :
Hikarina povaha je veľmi zložitá, je nepredvídateľná a doslova z nej sála chladnosť, temnota, tajomnosť. Ľudia sa kvôli tomu od nej odťahujú, vlastne to nie je jediný dôvod. Ďalším dôvodom je vlastne jej Kekkei Genkai, ktoré Hikari nevedela ovládať. Vedia, že je nebezpečná, že ju netreba nikdy štvať.
Čo je ale pre nich nepochopiteľné, je to, že sa poväčšinou správa k ostatným kamarátsky. Nebolo by to tak

ale bez jej sestry, ktorá bola pri nej, keď to najviac potrebovala, a bez ochotnej pomoci Dvanástich energetických drakov, a práve vďaka nim sa stala celkom milou osôbkou, ktorá neustále do niekoho rýpe. Nemyslí to ale vážne, neberte si jej poznámky nikdy k srdcu. Ak sa predsa len stane, že sa niekto urazí, patrične sa mu ospravedlní.
Nemyslite si ale, že je to anjel! Ak chce, vie byť zlá a hnusná, hlavne keď si z nej robíte dobrý deň alebo ju urážate, taktiež keď má zlú náladu.
Nesmiem však zabudnúť ešte na jej pár vlastností. Často je utiahnutá, tichá a príliš sa s ostatnými nerozpráva. V takom prípade buď rozmýšľa nad minulosťou, alebo sa trápi kvôli tomu, že ju ľudia neznášajú preto, že sa trošku od nich odlišuje.

~Vzhľad :
Hikari vyzerá ako typické dievča, nijako sa od ostatných neodlišuje, no predsa v nej vidia ostatní monštrum. A áno, ona ním je. Sama sa to svoje temné ja naučila čiastočne ovládať, i keď pri tom mnoho stratila. Ľudia to ale stále nevedia pochopiť...
Má dlhé hnedé vlasy, je na nich veľmi háklivá a neznáša, keď sa ich niekto dotýka. Väčšinou ich nosí rozpustené, no sú i chvíľky, kedy si ich zopne do gumičky. Nesmiem však zabudnúť spomenúť to, že miluje vrkoče. Nečudujte sa preto, že prečo má vlastne zapletené vrkoče, keď sama vyhlasuje, že má najradšej rozpustené vlasy. Čo sa týka Hikari, tá v chráme nosí typické japonské kimono, tak ju to učili. Ak je v Iwe, tak nosí čierne krátke šatičky s bielou mašličkou, k tomu má vždy nejaké silonky.
Na tvári má večne zamyslený, občas vražedný výraz, nebojte sa ale k nej prehovoriť, nehryzie a ani nezabíja bez príčiny.

~Záujmy a obľúbené :
Vo voľnom čase Hikari často vzdáva úctu drakom, ktorých si kráľovská rodina uctieva už po stáročia. Veria, že o Zem sa stará a chráni dvanásť energetických drakov, väčšinou ich majú niektorí moc vidieť. V Hikari ale pravá kráľovská krv nekoluje, Dračí cisár a Cisárovná si ju aj jej sestru adoptovali, keď ich našli pred bránami ich Chrámu.
Cez deň sa trénuje v taijutsu a ninjutsu, rada číta, spieva, športuje alebo len tak rada trávi čas so svojimi kamarátmi.
Hikari má množstvo obľúbených vecí. Z kvetov trebárs obľubuje nezábudky, ľalie, zvončeky, krvavo červené

ruže a...Už ani sama neviem, aké vlastne kvety rada má! xD Z jedál má rada asi všetko. Jej „rodičia“ ju učili, že pri jedle netreba byť vyberavý. Jednoducho, čo dostaneš, to aj zjedz, a ešte ju učili, že každé jedlo je niečím výnimočné.
Čo sa týka počasia, tak najradšej má noc, splny mesiaca a zatmenia slnka. Slnečné počasie veľmi neobľubuje, i keď sa nedá povedať, že ho doslova neznáša.
Jej obľúbená farba je čierna, červená, hnedá a modrá.

~Neobľúbené :
Neznáša nafúkaných a sebeckých ľudí, ktorí ju považujú za monštrum, ktoré treba zabiť. Nechápe ich...Nikdy sa im nesnažila robiť nič zlé, a oni nerobia nič iné, len na ňu zazerajú cez prsty, všemožne sa jej vyhýbajú, ba sa ju snažia nejako zbaviť. Majú však strach...Z Dračieho cisára.
Ďalej nemá Hikari rada mačky. Zdajú sa jej príliš...Chlpaté, príliš hravé a nevedia nič iné, len sa túliť a zanechávať plno chlpov na oblečení! Proste ich neznáša...Síce nekope do zadku každú mačku, ktorú uvidí, ale aj tak...
Potom nemá rada ľudí, čo falošne spievajú! Však jej idú ušné bubienky prasknúť! Nečuduje sa preto, že kvôli nim idú okná v miestnosti pukať a všetky živočíchy a hmyz sa radšej pakuje preč, než by mali dostať mozgovú porážku.

~Bodové hodnotenie schopností :
Ninjutsu - 4
Taijutsu - 2
Genjutsu - 1
Chakra - 4
Inteligencia - 2
Sila - 3
Rýchlosť - 3
RP - 2

~Techniky :
~A~
Yōton: Shakugaryūgan no Jutsu
~B~
Yōton: Yōkai no Jutsu
~C~
Doton: Doroku Gaeshi
~D~
Shunshin no Jutsu
~E~
Základné E-rank techniky

~Životopis :
~Kapitola I. - Príchod „Dračích dvojčiat“
How can you see into my eyes like open doors?
Leading you down into my core where I've become so numb
Without a soul, my spirit sleeping somewhere cold
Until you find it there and lead it back home...

Jedného upršaného, chladného a temného večera sa pred bránou známeho Dračieho chrámu objavila neznáma postava v plášti s kapucňou na hlave. To, že išlo o ženu, sa dalo spoznať podľa vytŕčajúcich dlhých hnedých vlasov a ladnej chôdze. V rukách držala košík, v ktorom spali dve bábätká, dvojčatá. „Prepáčte, že vás musím opustiť, ale iná možnosť nie je. Je mi to ľúto...“ Šepla, keď zaklopala na mohutnú bránu, na ktorej boli vyryté dva zlaté draky, ochrancovia tejto brány. A hneď na to utiekla, kto vie kam. V košíku ale zanechala správu. Správu o tom, kto vlastne tieto dvojčatá sú a aké majú vlastne Kekkei Genkai.
Mohutná brána sa otvorila a v nej sa objavil vysoký muž, s dlhými striebornými vlasmi a bradou, a vedľa neho stála stredne vysoká žena s hnedými vlasmi. Chvíľu sa na seba dívali, že čo to má znamenať. Potom ale rýchlo ten košík aj s plačúcimi dvojčatami schmatli a uháňali s ním dnu, aby nebodaj neprechladli...

~II. Kapitola – Život Dračích dvojčiat
Now that I know what I'm without
you can't just leave me
Breathe into me and make me real
Bring me to life...

Od tohto dňa ubehlo niekoľko rokov a ja som sa počas nich ozaj nemala načo sťažovať. Žilo sa mi úplne

že super! Mali sme veľa jedla, robili sme si s Yami (moja sestra) čo sme chceli, učili nás základom Kung Fu. Za jediné mínus sme vtedy považovali snáď iba to, že sme sa každý deň, ráno, večer a na obed museli pomodliť k Dvanástim energetickým drakom, ktorý vraj ochraňujú a starajú sa o tento svet. Podľa legiend žijú na nebeskej planine a moc vidieť ich má iba ten, v ktorom koluje krv Dračieho cisára. My sme ich vidieť nemohli, nepochádzali sme z tohto rodu, ale to sme vtedy ani zďaleka netušili. A ani nás to netrápilo, hlavná vec, že sme mali všetkého dosť!
Aj keď sme boli s Yami dvojčatá, naše správanie bolo úplne odlišné. Pričom ja som bola vždy pokojná a správala som sa k ostatným pekne, ona bola papuľnatá a s každým sa večne hádala. Lákala ma robiť zlé veci. Ale ja som sa nikdy nepoddala, i keď priznám sa, i ja som mala svoje temné stránky. Ani jedna z nás však netušila, že v nás drieme niečo strašné...Že sme vlastne krvilačné monštrá!
Cisár a cisárovná nám to nepovedali, aj tak by sme to v takom veku nepochopili. Bolo by to pre nás zatiaľ až príliš zložité, no obávali sa toho, že sa naše temné ja prebudí a vyjde na povrch.
Náš život nás tak ale úplne nenaplňoval, čo sme si uvedomili, až keď sme mali sedem rokov. Ten neustály stereotyp nás začal nudiť, a tak sme si zmysleli, že pôjdeme na Ninja Akadémiu a budú z nás poriadne kunoichi! Jedného krásneho slnečného dňa sme sa vybrali za mamkou a ockom do záhrady, v ktorej trávili veľa času. Bolo tu krásne, mraky farebných kvetov, množstvo motýľov, včiel a lienok, ale aj tých dotieravých bĺch, ktoré sa na rastline priživujú, sem a tam lietali vtáky, občas tade prebehol náš pes Riko. My sme si ale neprišli oddýchnuť, ale prosiť rodičov dovtedy, dokým nám nepovolia ísť na Ninja Akadémiu.
„Mami?“
„Áno, Hikari?“
„Môžeme ísť na Ninja Akadémiu?“
Mama sa na mňa dívala ako na blázna, neschopná slova.
„Vy a Ninja Akadémia? Nie, nie, nie...To určite nie!“ Povedal rázne otec, zachovávajúc si tú svoju vždy neutrálnu tvár.
„Otec má pravdu, viete čo to obnáša byť kunoichi? Navyše, ste súčasťou našej veľkej dračej rodiny!“ Prehovorila mamka.
„Ale prosím! Je to náš sen!“ Tentoraz sa zapojila aj Yami. Dohodli sme sa, že budeme medzi sebou súperiť, kto bude lepší!
„V záujme našej rodiny vravím nie! A už nás s tým neotravujte!“ Ocko bol tvrdohlavý odjakživa. Jeho o niečom presvedčiť, bolo dosť namáhavé, vlastne vo väčšine prípadov, sa to nikomu nepodarilo. Vyzerali sme sklamane, takmer sme sa rozplakali, a púlili sme na rodičov najroztomilejšie psie očičká, ktorým nikdy nevedeli odolať. Mamka sa podala hneď, ocko ešte hodnú chvíľu trucoval, až nakoniec povolil s prevrátením očí. Potichu dúfal, že neurobíme tejto rodine hanbu a že sa nám nič nestane.
Čiže z toho vyplýva, že sme sa dostali na Ninja Akadémiu. Boli sme tak šťastné, že sa to nedalo ani popísať. No po pár mesiacoch nás večný úsmev na perách opustil. Bolo to úplne iné, než sme si mysleli. My sme si to predstavovali tak, že prídu učitelia, ukážu nám niečo a my to po nich budeme len opakovať. A ešte že sa naučíme nejaké super techniky! No pravda bola iná. Každý deň sme dostávali poznámky na dve strany a ako oni vraveli : „Toto všetko sú základy ninju, ktoré vedieť musíte, aj keď vás o pol noci zobudíme!“ My sme ale žiaľ boli strašne lenivé. Učiť sa nám nechcelo. Učitelia nám všelijako dohovárali, ale my sme ich nepočúvali a stále si mleli svoje. O dva roky na to prišli skúšky. No do paroma! V hlave sme mali tak akurát seno. Neostávalo nám nič iné, než si otvoriť zošiť a učiť sa deň i noc. Do Akadémie sme prichádzali s čiernymi kruhmi pod očami, totálne nevyspaté, na hodinách sme ustavične zívali, čo učiteľov neuveriteľne vytáčalo. Nečudujme sa preto, že v žiackej nám ozaj rýchlosťou blesku pribúdali poznámky, za čo sme doma bežne dostávali krik od rodičov.

Jedného „krásneho“ dňa, sa konali tie obávané skúšky. Všetci ostatní boli plní informácií ako kliešte krvi, len ja a Yami sme nič nevedeli. Mohli sme tráviť čas pri zošitoch od rána do večera, nič nám to ale nepomohlo, pretože keď raz látke nechápeš, tak sa ju proste nenaučíš. Práve vtedy sme si uvedomili, že sme mali dávať na hodinách pozor. Vošiel učiteľ, porozdával papiere a zadania a mohli sme začať. Nervózne som sa hniezdila na mieste a obhrýzala si ceruzku, Yami robila to isté. A čo teraz?
Práve vtedy Yami „objavila“ odpisovanie! Zdvihla ruku, aby odlákala učiteľovu pozornosť. „Pán učiteľ, Haru mi včera povedal, že smrdíte!“ Učiteľ najprv vyzeral, akoby mu to nevadilo. My sme však vedeli, že je výbušnej povahy. Nepotrvá dlho a vybuchne! A tak sa i stalo, rozkričal sa na chudáka Harua, prestal sledovať ostatných a my sme začali odpisovať. Verte neverte, odpísali sme od spolužiačky vedľa celý test. Bola to naša dobrá kamarátka, takže jej to nevadilo. Pár minút na to sme odovzdali papiere učiteľovi červenému od zlosti. Dostali sme kvôli nemu záchvat smiechu. Spolužiačka vedľa sa od nás nakazila, tá nakazila ďalšiu spolužiačku vedľa nej, a tak to pokračovalo dovtedy, dokým sa nezačala smiať celá trieda. Keď sa učiteľ opýtal, kto začal, prikrčili sme sa, aby nás nebolo vidno. Neúprosné prsty spolužiakov, ukazujúce na nás, nás ale prezradili a tak sme dostali ďalšie poznámky!

Skúškami sme našťastie prešli, učitelia sa čudovali, že ako je to možné. Učiteľ, ktorý nás mal na starosti, zostal radšej ticho, vedel že sme odpisovali, prečo to ale nepovedal? Nemal žiadne dôkazy a navyše bola to jeho vina...Takže sme sa stali geninmi, Akadémiu sme mali za sebou a dokonca nás priradili do toho istého tímu!

III. Kapitola – Utrhnutá z reťaze
Frozen inside without your touch
Without your love, darling
only you are the life among the dead...

All this time, I can't believe I couldn't see
Kept in the dark but you were there in front of me
I've been sleeping a thousand years it seems
Got to open my eyes to everything...

Náš život sa nám zdal až príliš jednoduchý, všetko šlo ľahko, až to zaťalo byť podozrivé, my sme si to však nevšímali. Mali sme dvanásť. Ani zďaleka sme netušili, že sme tak povediac adoptovaní...V jeden večer ale krutá pravda, ktorá nás zasiahla ako tisíce kunaiov do srdca, miesta plné citov. Ostala tam len čierna diera, zívajúca prázdnotou...Nikdy v živote by som si nebola pomyslela, že som adoptovaná. Ničilo ma to, že nás rodičia opustili! Vyčítala som im to, hoc som ich nepoznala. Ani som nevedela, či vôbec žijú...Čo ak žijú v mojej blízkosti a ja o tom neviem? Začala som hľadať odpoveď na moje otázky, ale bohužiaľ, bolo to k ničomu. Odpoveď som nikdy nenašla...Môj otec odjakživa vravel, že odpovede na otázky treba najprv hľadať v sebe, až tak v niekom inom. No moje vnútro mlčalo ako hrob na cintoríne...Srdce zmĺklo a stiahlo sa. Bolo zlomené a liečilo sa veľmi pomaly...Moja sestra Yami to tak neprežívala, stále sa usmievala ako mesiačik na hnoji, narozdiel odo mňa. Celé dni som preležala na posteli, čumela som do stropu a hľadala odpovede. Až som sa z toho skoro zbláznila...
Jedného dňa ma začali prenasledovať nočné mory. Zo začiatku to nebolo tak hrozné.

No každým ďalším dňom sa to stupňovalo. Horšie a horšie nočné mory mi neskôr nedovoľovali spať. Počas nocí som sedela v kútiku izby, triasla som sa ako osika, a pila som kávu, aby som nezaspala. Ráno som prichádzala na raňajky s obrovskými kruhmi pod očami, ustavične som zívala a na tímových tréningoch som sa nevedela vôbec sústrediť, ba zaspala som i pod stromom, len čo som si pod neho sadla. Senseiovi nakoniec prešla trpezlivosť a povedal všetko rodičom. Nemala som inú možnosť, než im prezradiť, že nespím kvôli nočným morám.
Nočné mory sa stále zhoršovali, rodičia nevedeli čo robiť, takže som to musela vydržať. Najhoršie však na tom bolo, že moje nočné mory boli stále o tom istom...Objavovali sa tam moji rodičia, ich tváre som nevedela identifikovať, a moji kamaráti. Najprv sa na mňa všetci, okrem rodičov, usmievali a kývali mi, potom ich odrazu zaplavila láva či čo to je. Hneď na to za mnou prišli ich duchovia, ktorí ma najprv obviňovali a vždy vraveli : „Zaslúžiš si žiť v Pekle.“ Zem podo mnou sa roztvorila, začala som padať do lávy, z nej sa vynárali démoni a stiahli ma so sebou...Nočné mory na mne po niekoľkých mesiacoch zanechali stopu. Diera v mojej hrudi, zívajúca prázdnotou, sa stále rozširovala. Môj večný optimistický úsmev sa stratil niekde v nenávratne, oheň v očiach zhasol a moja povaha sa zmenila od základov. Nebola som už žiadne milé a priateľské dievčatko...Žila som ako bez duše a vlastne jedinou poriadnou oporou mi bola moja jediná sestra, Yami. Len vďaka nej som nestratila rozum a nezošalela. Ona bola mojim jediným dôvodom, prečo žiť...
Jedného, pre mňa bezvýznamného večera, som sa hádala s mojou nevlastnou matkou. Dôvodom bolo to, že ju už začalo štvať to moje vraj naničhodné správanie. Naštvala som sa preto, a to veľmi. Bolelo ma to, preto som sa jednoducho otočila a utiekla som rovno do temného lesa, k môjmu obľúbenému jazierku, pri ktorom som občas trávila čas. Kedysi som toto miesto milovala, teraz to bolo pre mňa už iba obyčajné jazierko uprostred lesa. Spievanie vtákov mi prišlo strašne otravné, pričom v minulosti sa mi vtáčí spev vždy páčil a upokojoval ma. Potrebovala som si vybiť zlosť.
Ani som si to neuvedomila, a už som otvárala ústa a chrlila na jazierko kopu lávy. Keď som si uvedomila, čo som to vlastne urobila, ostala som zarazená. To je predsa láva, presne ako v mojich snoch! Celkom ma to prekvapilo, no potom som si to prestala všímať, jednoducho som si sadla a rozplakala sa...

IV. Kapitola – Koniec utrpenia? Omyl!
Without thought, without voice, without a soul
Don't let me die here
There must be something more
Bring me to life...

Zo začiatku som si to objavenie skrytého Kekkei Genkai veľmi nevšímala, ale časom...Časom som si uvedomila, že to nesmiem nechať tak. Lávu som chrlila vždy, keď som sa naštvala do nepríčetnosti. Nevedela som to proste ovládať, nevedela som ako. Jednoducho to zo mňa šlo ako para z vriacej vody.
Preto som prišla na jeden „nápad“. Zatvárala som sa do temnej miestnosti pod chrámom a tam som trávila veľmi veľa času. Učila som sa ovládať Yoton, no nešlo mi to. Pre ostatných som sa pomaly začala stávať nebezpečnou a dokonca sa niektorí začali proti mne búriť. Presviedčali cisára, aby ma vykázali z Chrámu. On to však vždy odmietal, mal ma príliš rád na to, aby to urobil. Ale ako tak ubiehal čas, stávala som sa čoraz nebezpečnejšou, záchvaty hnevu boli u mňa čoraz častejšie a šanca, že niekomu ublížim, sa zvyšovala rýchlosťou blesku. Komnata pod Chrámom mi už nestačila, pretože som ju celú zdemolovala. Preto som bola nútená presťahovať sa inam...Do omnoho väčšej komnaty.
Zaujímavosťou však je, že Yami, ktorá tiež zdedila Yoton, ho ovládala bez problémov, šlo jej to od ruky, tak prečo ho nedokážem ovládať ja?! Neskôr som stratila vieru v to, že sa vôbec Yoton ovládať naučím. No Yami, ktorá ma začala navštevovať a trávila pri mne vždy veľa času, mi dala novú vieru, novú inšpiráciu. Vďaka nej som získala nové sily, novú chuť do života! Začalo sa mi pomaly dariť...Áno, dobre počujete, začalo sa mi dariť! Ale...Niečo sa stalo...Na ceste za svojim snom som sa škaredo poranila. Skúšala som si vlastne vytvoriť nejakú novú techniku, ale...Nejako som pozabudla na to, že nie som vonku, ale v miestnosti. Malo to vyzerať ako vodná vlna, len v podobe lávy, odrazila sa od steny a časť onej lávy ma „obliala“. Yami práve vtedy pri mne nebola, utrpela som ťažké popáleniny a vrieskala som od obrovskej

bolesti. Predsa len, láva má vysokú teplotu, podarilo sa mi ju zo seba dostať, ale škaredé popáleniny bohužiaľ ostali. Prevrátila som očami, spadla na zem a upadla do bezvedomia.
Sníval sa mi krásny sen....Žiarivé svetlo ožiarilo moju tvár a ja som otvorila oči. Nič ma nebolelo, cítila som sa ako vtáčik, ktorého práve pustili na slobodu. Slnečné teplo ma príjemne hrialo, všade hrala jemná pomalá a upokojujúca hudba. Pripomenulo mi to Raj...Som mŕtva? Opýtala som sa samej seba, a okamžite som dostala i odpoveď...“Nie“. Otočila som sa za príjemným hlasom a asi sedem metrov odo mňa sa črtal v celej svojej kráse prekrásny červený drak. Ligotavá zlatá perla sa mu ligotala na dlhom ladnom krku. Bol krásny, nemohla som sa naňho vynadívať. Díval sa na mňa očami plnými múdrosti. Chcela som sa ho niečo opýtať, no nemohla som. Otvorila som nemo ústa, no nevydala som ani jediný hlások. Čo to malo byť? „Tvojim osudom nie je teraz zomrieť, musíš toho v živote ešte mnoho dosiahnuť.“ Prehovoril ku mne mohutný Červený drak. Takže som ozaj mŕtva. No super. Drak otvoril papuľu a zareval tak hlasno, až to otriaslo celou zemou. Zo svetla sa začali vynárať ďalšie obrysy drakov, menších než ten Červený. Pridali sa k revu Červeného draka, a v mysli sa mi ozval hlas. „Rozhodli sme sa podarovať ti malý darček, nestrať ho, je veľmi vzácny a pomôže ti, uvidíš...“ V ruke som niečo pocítila. Roztvorila som dlaň a čo som v nej nevidela? Prekrásny zlatý náhrdelník, na ňom bolo zobrazených dvanásť energetických drakov. Zovrela som ho v ruke a znova som prikývla. „Tak sa maj, ľudské mláďa, a dbaj o svoj život...“ To bolo posledné, čo som od nich počula. Svet okolo mňa sa začal šialene krútiť a zaplavila ma temnota...
Prudko som otvorila oči a dezorientovane som sa obzerala okolo seba. Ležala som v bielej izbe, prikrytá bielymi prikrývkami. Pohľad mi padol na spiacu Yami a mojich rodičov na vedľajších lôžkach. Vyskočila som na nohy, rozbehla som sa najprv k Yami, ktorú som prudko objala. Ona sa zrejme zľakla, spala, takže to mohol byť pre ňu šok. Keď si uvedomila, že to ja ju objímam, objala ma tiež. „Bála som sa o teba, myslela som si, že ťa stratím. Lekári vraveli, že nie je isté, či vôbec prežiješ...Prišla som príliš neskoro...“ Na ramenách som pocítila niečo mokré...Yami plakala...Odtiahla som sa teda od nej, rukou som jej zotrela slzy a mrkla na rodičov, ktorí sa na mňa vyjavene dívali. Cisári, necisári, vyzerali ako po výbuchu. Vlasy im obom strčali na všetky strany a kimoná mali totálne neupravené. Navyše tie kruhy pod očami...No...Rozbehla som sa teda aj k nim a tiež ich tuho objala...
„Hikari, chcem ti dať toto....“ Mama mi strčila do dlane čosi kovové a ťažké. Pozrela som sa na to, a takmer som dostala infarkt. Tento náhrdelník mi predsa darovali Dvanásti Energetickí draci v mojom sne. Je to možné....?
Síce som ich odvtedy už nevidela, no cítila som ich prítomnosť v tom náhrdelníku. Ani raz som ho nedala z krku dole. A pochopila som, že sa netreba trápiť kvôli veciam, ktoré za to ani nestoja. To, že ma opustili rodičia, som začala totálne ignorovať. Mala som predsa super život, tak som sa nemala prečo trápiť! Nechcela som ich dokonca ani vidieť, keď nás neprišli ani raz navštíviť, nech sa strčia veď viete kam. Už ma nezaujímajú...Znova sa zo mňa stála tá stará večne usmievavá Hikari. Prázdnu dieru v mojej hrudi zaplnilo šťastie a láska. Bola som veľmi šťastná...A čo ma ešte tešilo bolo to, že som dostávala svoje Kekkei Genkai pod kontrolu! Konečne! Patrične som sa ovládala, záchvaty hnevu som pomaly redukovala...

V. Kapitola – Svetlo na konci tunela
I've been living a lie
There's nothing inside

A čo teraz? Teraz žijem šťastným, prešťastným životom. Kekkei Genkai som dostala pod kontrolu už vo svojej sedemnástke a pár mesiacov na to, sme spolu s Yami splnili chuuninské skúšky....Snažila som sa na všetko zlé zabudnúť, a poviem vám, darilo sa mi to. Stretnutie s Dvanástimi Energetickými Drakmi mi

dodalo chuť do života, sebavedomie a mnoho síl, ktoré som potrebovala na ovládnutie Yotonu. No oni neboli jediní, ktorí mi pomohli. Bola to aj Yami. Najlepšia sestra, akú som si kedy mohla priať. Stala sa z nás nerozlučná dvojica, výborne sme si rozumeli a takmer vôbec sme sa už nehádali. Keď niekto ublížil jej, nakopala som mu zadok. Ak niekto ublížil mne, tentoraz nakopala tomu dotyčnému zadok Yami.
Dostali sme prezývky „Lávové dvojčatá“, pretože sme ovládali Yoton a keď sa niekto postavil proti nám, ledva nás dokázal poraziť. Nikdy nám tímová práca problém nerobila, a jediné spojenie našich Yotonových techník dokázali protivníka poraziť.
K tomu sme sa vždy len tak doberali, však čo, bola aspoň zábava. Nikdy sme sa spolu nenudili, vždy sme stvárali samé somariny, a vlastne ich stvárame dodnes. Sme proste strašne škodoradostné. Takže sa nedivte, až prejdete okolo nejakého domu a na vašej hlave pristane sáčok s vodou zmiešanou s múkou. Takéto vtipy sú u nás jednoducho na dennom poriadku, ale stále nám to príde smiešne. Tie tváre ľudí...Na nezaplatenie!

Darček v podobe náhrdelníka od Energetických Drakov, stále nosím a strážim si ho ako oko v hlave. Nikdy som na nich neprestala myslieť, vidieť týchto ozaj výnimočných drakov, bol to pre mňa obrovský zážitok. Síce vo mne nekoluje Krv Dračieho cisára, no bola som poctená za to, že i ja som mala tú česť vidieť ich krásu! Aj keď...Bolo to vo sne, čiže si z toho až tak veľmi nepamätám, ale...Bol to niečo neuveriteľné, niečo, čo sa nestáva každý deň.
Každý deň sa ku nim modlím a ďakujem im za to, čo pre mňa urobili. Túžila som ich vidieť ešte raz, ale taká príležitosť sa mi už nenaskytla. Bohužiaľ...Každopádne, život ide ďalej...

pro Kamemarino Yuuta Sat 6 Oct - 19:52

Milá Hikari XD,
Protože jsi si vybrala právě Iwu jako své budoucí působiště, je mi milou povinností (no spíš je to takový meloušek XD) tě v ní náležitě přivítat a poděkovat ti, že jsi se přidala k ostatním, kteří už se stali mými oddanými poddanými Cool

Tedy pokuď ti milá adminka Shijin povolí klaďáckou postavu XD ( Smile

)

Líbá Tsuchikage XD

pro Shijin Hyuuga Tue 9 Oct - 13:27

Je to nádherné, jen si někde prosím doplň, že ten náhrdelník máš od nějaké skutečné osoby. O dracích se ti mohlo zdát, ale jaksi je nepovolujeme, takže by byl dárek od nich trošku proti pravidlům.

Jinak ti již dávám hodnost i barvu a přeji ti příjemnou hru.
Doufám, že bude za tu práci, co sis (i kvůli mě a mým výtkám) musela s životopisem dát.

pro Sponsored content

Hikari [CHUUNIN]

Hikari [CHUUNIN]

Re: Hikari [CHUUNIN]

Re: Hikari [CHUUNIN]

Re: Hikari [CHUUNIN]