Restaurace v Listové

Díval jsem se, jak odchází a jenom se ušklíbl. No jo Daiki, znáš mě líp jak svý boty co?! Znovu jsem se pousmál a hodil do sebe poslední kalíšek. Položil jsem na stůl peníze, mrkl na tu černovlásku v rohu, která se samozřejmě hned otočila a se smíchem se vydal pryč.
Kam..?
No jasně, dokončit svou práci!
(Přesun)

Kráčala som za Raikenom až do nejakej.. reštaurácie. Zvedavo som si obzerala dievča ktoré sa k nám pridalo na cvičisku. Vyzerala ako nanuk, bez srandy. Popravde aj mne bola zima no to som zakrívala mojou nadmernou hyperaktivitou. Keď Raiken vybral stôl. Zvalila som sa na stoličku a on si mohol všimnúť, že v peňaženke naozaj nič nemá.
"To si si zarobil za poslednú misiu?" Spýtala som sa ho, pri čom som v rukách držala jeho peniaze a počítala som ich.
"Koľko ti preboha platia ? Za toto by som si spokojne žila do konca života." Myslela som to obrazne, keďže môj stav peňaženky sa nedal porovnávať ani s charitatívnou akciou pre prasatá poškodené vtáčou chrípkou.

Pomaly som sa za všetkými šuchtal, takže aj dlhšie trvalo, kým som prišiel. Keď som už konečne prišiel do reštaurácie, tak som videl ako Raiken niečo podáva Kiwi, pričom som jasne rozoznal, že sú to peniaze. Takže toto asi budeme môcť prejesť. Preblesklo mi hlavou, pričom som sa zlovestne zasmial. Potom som sa upokojil a podišiel k stolu za ostatnými. Toto môžeme prejesť? Zopakoval som otázku nahlas a ,,nenápadne,, som premeriaval kôpku peňazí, ktorú držala Kiwi.

Pozrela som sa na Chokuchiho, ktorého som poznala skôr z videnia.
"Josh.. a dúfam že nikomu nebude vadiť.. že to naozaj prejeme.. úplne celé.. mehehe.. je tu toho tak pre desať *normálnych* ľudí." Tým som podotýkala ako na mňa, tak aj na Chokuchiho. Obaja sme pravdepodobne boli sami schopný zjesť za desiatich. Následne môj pohľad upútala znova dievčina, ktorá si za pár drobných kúpila čaj.
"Oi oi, holka.. dnes platím ja. Kludne si daj čo len chceš." Usmiala som sa na ňu a následne som zabolala čašníka. Nadiktovala som mu celkom.. dlhý zoznam.. jedla ktoré som mienila ochutnať. Mala som v ruke bratrancove peniaze, predsa som mu nemienila nič nechať. Čakala som, čo si objednajú ostatný a hneď som aj mienila zaplatiť.

Všetky peniaze tu necháme. Hahaha. No dobre, keď za desať, tak za desať. Keďže ja celý život jem ,,trochu,, nadpriemerne ako ostatní, tak sa mi za ten čas vytvoril inštinkt ako spoznať ľudí, ktorý jedia približne ako ja. A Kiwi by mala patriť medzi nich. Musím si dať niekedy súťaž s Kiwi, som zvedavý ako na tom je. Zamyslene som sa na ňu pozrel. Odkiaľ vlastne si? A prečo keď, je sneh, si takto na ľahko oblečená? Svoju pozornosť som preniesol na dievča, ktoré s nami sedelo. Ale potom moju pozornosť upútalo niečo zaujímavejšie. Bol to čašník. Tiež som mu podľa lístka nadiktoval svoju objednávku, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani 4-členná rodina na večeri. Uvidíme či zostane aj na zákusok. Povedal som, pričom som sa zasmial, čakajúc reakciu dievčat.

Přijdu za ostatními do restaurace a všimnu si že už začali beze mě tak k nim přijdu blíž. " Omlouvám se, ale mohl bych se ještě přidat. Čekal jsem na Killuniu, ale ta se rozhodla raději trénovat. " Čekám u dveří a vyčkávám, někteří lidé totiž nechtějí některé lidi při jídle nebo ve společnosti i když jsme si myslel že to můj případ není, ale neviděl jsem tu Raikena tak jsem si nebyl jistý.

Už je to celá večnosť, odkedy sme si objednali. Keď objednávku priniesli, tak som už iba v ústach vychutnával zmes kurčaťa, sójovej omáčky a už ani neviem čoho. Čo sa týkalo Kiwi, nebol som taký dobrosrdečný ako ona a nepodelil sa o jedlo. Jednoducho to nerobievam a v budúcnosti s tým nemám ani chuť začínať. Potom som si všimol ako prišiel Kataro a posadil sa oproti mňa. Pozdravil som ho iba jemným kývnutím hlavy a vrátil sa späť k svojmu jedlu. Akonáhle prišiel Raiken a opýtal sa či nám chutí, tak pri pohľade na mňa si to asi domyslel, keďže som pomaly ale isto dojedával svoju objednávku. Musím uznať, že tu varia celkom dobre. A ozaj? Kedy vlastne prišiel Raiken? Ten človek musí byť neustále v pohybe. Pomyslel som si a vrátil som sa do svojho sveta, ktorý som momentálne tvoril ja a pár ďalších misiek s jedlom.

Moja odpoveď na to, či nám chutí bola natoľko nezrozumiteľná, ako môj pohľad ktorý rýchlosťou svetla skenoval obsah stola. Samozrejme som stále objednávala viac a viac.. až som dávno prešvihla limit, ktorý mi Raiken ustanovil. Jeho príchod prišiel ako zázrakom, páč som mu len podala peniaze a milo som sa na neho usmiala.
"Môžeš to ísť zaplatiť? Bratranček?" Spýtala som sa ho. To pochopiteľne neznelo moc.. dobre.. pre jeho úspory. Keď som posielala zaplatiť jeho, asi to znamenalo len to, že nám tie peniaze jednoducho nestačili. A prečo by aj mali ? Objednala som si z každého najdrahšieho jedla minimálne jednu porciu !! Pozorne som si prezrela ľahko-bolečené-dievča z Otagakure no sato.
"Etoo.. Essu? Misu? gomeen nemám moc pamäť na mená." Usmiala som sa na ňu a len som sa zamyslela, kam sa asi zberá. Jej stav však rozhodne nebol zrovna moc prívetivý a tak som si mierne povzdychla a prípadné protesty bratranca som uzemnila pohĺadom chladnejším, než najkrutšia zima v Tetsu no Kuni či v snežnej krajine.
"Ak nemáš kde prespať. Kľudne môžeš ísť do nášho *sídla*.. postelí je tam viac než dosť. Aspoň tam bude trocha plnšie." Usmiala som sa a len som čakala, ako mi odpovedá.