Vlnková země

First topic message reminder :



Vlnková země pro mise

"Hej naučil, ale stále my to nejde tak dobre ako ostatným, a nemať tie oči asi by som im bol úplne na nič." Zhlboka som sa nadýchol a následne vydýchol. "Aké bylinky, že to hľadáš?"

"Potrebujem ich kvôli jednému ninjovi, Neuro Uchiha, stratil pamäť a je popálený. Mohlo by sa to zapáliť. Bohužiaľ ma videl len pár krát...nepamätá si ma...idem na smrť dá sa povedať." na tvári sa mi zjaví úškrn. "Ale to zvládnem...nevidel si blízko vody biele kvety z modrým stredom?" spýtam sa.

"Biele kvety... modrý stred..." Zamyslel som sa. "Myslím, že áno... tamtým smerom." Prstom som ukázal smerom k vode po pravej strane od nás.

"Oh...vďaka Futoshi-san!" poviem mu a rozbehnem sa k nim. Trhám im iba kvety, stonky a listy nechám tak. Dorastú samé. Vložím si ich do tašky na chrbte. "A nevidel si taký..krík...zo žltými kvetmi?" spýtam sa ho znova.

"N-nie taký som nevidel... prepáč." Je živá... veľmi živá...

"Nevadí, ten sa dá nahradiť! Pokiaľ mu to pomôže dám mu tam aj všetky tieto." poviem a usmejem sa. "Priala by som si aby som mohla pomáhať viacerým ľudom. Vždy som snívala o tom že budem Medikom...namiesto toho som ANBU. Ach sladká irónia osudu." poviem mu a pozriem sa na slnko.

"Ja ani neviem čo som." Prišiel som k nej a posadil sa. "A ani neviem čo som byť chcel." Uškrnul som sa a pozrel do zeme.

"Všetko sa dá zmeniť...len treba kúsok chcenia a kúsok odvahy...už len tým že som tu porušujem zákony..." povzdychnem si. "Kiež by to všetko mohlo byť inak..." dodám a zahladím sa do slnka. "Je pekné, to slnko...a slobodné...nie je v žiadnej klietke..neplní žiadne povinnosti ktoré nechce...." hovorím ďalej. Natiahnem pred seba ruku. "Kiež by som bola slobodná...ako to slnko..." dodám.

"A ty... nie si slobodná?" Pozrel som sa na ňu zvedavo.

"Zdanlivo áno...ale...necítim sa tak...mam zviazané ruky...všetko sa deje okolo mňa...Všetko čo môžem robiť len LEN chrániť, a zostávať v Kiri...ako vták v pozlátenej klietke..." pozriem sa do zeme. "Tou klietkou bola a aj je Kiri..." dodám. "Už neviem čo mám robiť, ako dokázať že...som viac než...len zbraň.." hlavu schovám medzi kolená.

Akoby iskra prešla mojou hlavou a celé moje telo vystrela. Pomaly som pozrel pred seba. Je? Po chvíľke som sa smutne pozrel na Yuuki. "Prečo tam teda ešte si? Ak sa tam cítiš zle?" Zasa mnou niečo pri tých slovách pohlo...

"Ja...tuším kvôli dvom osobám...avšak...nedokážem zabudnúť na jednu vec čo urobili...považovala a aj považujem to za najhoršiu formu zrady...nechali ma v boji...z Akatsuki samú...nechali ma tam... zo šiestimi ninjami...úrovne S, nechali ma polomŕtvu..." snažím sa schovať si tvár, darí sa to. "Musím ešte pár dní počkať...potom odídem...niekde ďaleko...kde ma budú potrebovať...nie niekde kde som na posmech, krik....a potom sa so mnou snažia udobriť..." dodám.

Čo to? Prečo mi to všetko rozpráva? Je na tom až tak zle? Je toto Kiri???
Mlčky som ju pozoroval. A-akatsuki?! Videl som, že skrýva tvár... možno plače, no nevyzerá to tak... zatiaľ...

"Je to všetko...tak zamotané...a pritom je jasné že ten kto sa najviac snaží nikdy nedostane to čo chcel....slobodu...chcem toho veľa?" spýtam sa ho a zdvihnem tvár, plačem. Rýchlo si zotriem slzy. "Prepáč...asi ťa takými rečami otravujem....mrzí ma to..." stále plačem.

Um?! Vytiahol som jednu vreckovku... poslednú, ktorú mám. "Nie... nechceš toho veľa." Naklonil som sa k nej a slzu jej utrel... potom druhú až som jej tú vreckovku podal.

"Arigato..." poviem mu a vezmem si vreckovku. "A čo ty...? Ak by si bol na mojom mieste...čo by si chcel?" spýtam sa ho a utriem si slzy ktoré nie a nie zastaviť.

"Ja... ale neviem úplne presne ako na tom si... no z toho čo mi rozprávať by som zrejme... nechal dedinu dedinou a šiel niekam..." Trošku som sa zamračil, isté myšlienky sa mi zasa raz v hlave prehrali...

"Nechal dedinu...a šiel niekam...?" zopakujem, v hlave si prehrávam čo povedal. "Aj...to je možnosť...asi, asi bude najlepšie ak ju zvážim...niečo robiť musím...inak nikdy neodídem..." horko sa pousmejem. "Moja učiteľka u ANBU mi vždy opakovala, raz ťa ten smiech prejde, nebola ďaleko od pravdy...občas by som si tak veľmi priala...aby to všetko bolo iné...ale nie je..." vreckovku som stláčala v ruke. "Až sa naučím jednu vec, a pomôžem Kiri...odídem...a už sa nevrátim...už asi nikdy...nebudem im tam chýbať...majú aj iných." dodám a horko sa pousmejem. "Vždy si bol dobrý poslucháč..." dodám.

"Niekedy je lepšie mlčať a počúvať." Na moment som sa pozrel na vreckovku. "Rodina... ja ani neviem či nejakú mám, ale myslím, že ak by som mal... mali by oči ako ja... a ak by mali oči ako ja už by ma asi našli, nie? Takže ak ma ešte nenašli asi ma nehľadajú... čo znamená, že rodinu zrejme nemám, inak by ma hľadala... z čoho vyplýva, že by ma našla." Trošku som sa zamyslel, či som veci povedal tak ako som ich povedať chcel. "Ale už si tej dedine dosť pomohla, nie?"

"Konoha prišla o veľa ninjov...ešte teraz hľadajú telá..." dodala som. "Ak by tušili že žiješ...hľadali by ťa všade kde by sa dalo...asi si myslia že si mŕtvy...prepáč...tak mi to príde..." poviem. "Dala som jej seba...Kiri mi nikdy nemôže vrátiť to čo som jej dala...Dala som jej celé svoje ja...a načo? Aby si zo mňa spravila otroka...mlčať a počúvať? V tom mám 16 ročnú prax..." zasmejem sa. Vyrovnala som vreckovku v rukách.

"J-ja asi by som sa tam mal ísť pozrieť... snáď tam trafím." Po jej slovách som ale ostal smutný. "Otrok..."

"Ako chceš..je to všetko na tebe..." poviem a usmejem sa. "Kiri mi dala aj niečo dala...dve deti ktoré som chránila...neboli moje samozrejme...ale..mala som ich rada ako vlastné. Lenže keď sa do Kiri vrátil Bijuu všetko sa zmenilo, ja som bola nútená zmeniť sa....a bolo to to najhoršie čo sa mohlo stať..." dodám a pozriem sa na už zapadajúce slnko. "Prečo vždy keď máme niečo na dosah ruky...zmizne to?" spýtam sa Futoshiho.

"Neviem... vážne netuším." Povedal som smutne a pozrel som sa na to slnko. Cítim akoby som niečo mal... alebo niekoho, ale už to nemám...

"Asi je to len prianie...alebo túžba...mám pocit že v celom tomto veľkom svete som zostala sama..." poviem, skôr len tak pre seba a smutne sa pousmejem. "Ale...to je teda melancholická nálada!" zahlásim a pozriem sa na Futoshiho. "Mali by sme prestať inak si vyplačem oči a ty budeš mať vrásky!" zdvihnem sa. "Už budem musieť ísť...keby niečo píšťalku máš!" poviem mu, zamávam mu a zmiznem pomocou vody. (Presun)

Vstal som a tiež som jej zamával. "Sama určite nie..." Dodal som už skôr pre seba... Keď už jej nebolo pomalým krokom som šiel smerom k domu... kde sídli moja "nová rodina."