Východní jezero

Atmosféra tohoto miesta bola nepochybne veľmi príjemná. Aspoň teda do doby, než sa v okolí začal zbiehať neobyčajne chladný vietor, čo bolo na toto ročné obdobie o takomto čase pomerne nezvyklé. Nejeden shinobi by si myslel, že túto náhlu zmenu a vzniknutý tlak má na svedomí práve prítomnosť Uzumaki Arashiho. Pravdou ale bolo, že sa približoval ešte jeden ďalší, neobyčajný ninja.

"Ako dlho si ešte budeš užívať mier?" ozvalo sa smerom k Arashimu z neznáma prenikavým mužským hlasom. Až chvíľu na to mal možnosť zazrieť i samotného pôvodcu onoho zvuku, ktorý sa pred ním zjavil úplne z ničoho nič. Nepochybne to pripomínalo akýsi neznámy druh časopriestorového ninjutsu, avšak od všetkých ostatných sa malinko odlišoval. Na to, aby to však Arashi vôbec mal možnosť akýmkoľvek spôsobom analyzovať, nedostal dosť času.

"Na čo ešte čakáš? Na čo máš všetku tú silu, keď s ňou nijak nevynakladáš?" hovoril som mu ako jeden z mála ľudí skoro ako keby som ho považoval minimálne za rovnocenného, nestarajúc sa o akékoľvek formality. Do istej miery mu to mohlo pripadať tak, že sa tvárim, ako keby som ho odniekiaľ poznal. Moje slová a postoj v túto chvíľu ale znamenali omnoho viac, než si vôbec mohol myslieť.

Konečne som sa nachádzal už dosť blízko na to, aby som mohol zastať a on ma mal možnosť dosť dobre vidieť. Prekvapivo som na sebe nemal žiadnu masku, dokonca ani kapucňu. Nesnažil som sa skrývať svoju identitu, ba čo viac, odhalil som mu i pečať, ktorá sa nachádzala na mojom tele. To na mne ale nebola jediná zvláštnosť. Ako ďalší môj zaujímavý špecifický znak sa mohli javiť oči bez bielka, ktoré teda boli tvorené len krvou a ostro na modro žiariacimi dúhovkami a zorničkami. Okrem iného som bol i neobyčajne vysoký, keďže som sa mohol pýšiť výškou necelých dvoch metrov. Nebolo pochýb o tom, že som patril k ľahko zapamätateľným ľuďom.

"Ten správny čas? To nie je dosť dobrá odpoveď," prehovoril som zasa a odbočil pohľadom na samotné jazero, ktoré bolo vďaka mesačnému svitu v túto dobu nepochybne do značnej miery očarujúce. Mal som teda pekný výhľad.
"Čo si pod tým mám predstaviť? Na čo vlastne čakáš? Čo by si potreboval na to, aby si konečne začal zvažovať naplnenie svojich túžieb o ovládnutí sveta?" položil som mu otázku a zároveň mu dal dosť jasne najavo, že toho o ňom viem viac než si možno sám myslí. Čím to ale je bolo v túto chvíľu neodhaliteľným tajomstvom.

Zdalo sa, že Arashi zjavne nepatril k tým ľuďom, ktorí by sa pri prvom náznaku neslušnosti či ohrozenia vrhali do nezmyselných bojov. To ma ale nijak zvlášť neprekvapovalo. Bol som si totiž veľmi dobre vedomý, že to bude prebiehať tomuto podobným spôsobom, inak by som do toho v prvom rade ani vôbec nešiel. Prišiel čas, kedy som musel ja pre zmenu zodpovedať práve Arashiho otázky.

"Niečo, čo posilní kvality... šance na úspech, hm," znelo to nepochybne celkom logicky. Vonkoncom je predsa lepšie nevrhať sa do čohokoľvek bez istoty. V prípade, že by mal byť narušený mier, by na žiadne chyby a nepripravenosť nebol priestor. Spôsob, akým k veci Arashi pristupoval, ma iba utvrdzoval v tom, že je ten správny človek, ktorého môžem nechať "to" urobiť. Nikto iný sa na to nebude hodiť viac.

"Máš pravdu. Asi by nemalo zmysel zdržiavať sa predstavovaním. Prejdem teda rovno k veci. Prišiel som sem, aby som ti navrhol pomoc v prípadnej vojne o definitívne ovládnutie celého sveta," povedal som to na počudovanie pomerne dosť v skratke.
"Je to celkom jednoduché. Veci sú už príliš dlho v pokoji, táto dočasná fraška nevynahradí to, čo mnohí slepo nazývajú "mierom". Ten na prvý pohľad neuskutočniteľný stav je možné dosiahnuť jedine za predpokladu, že o všetkom rozhoduje iba malá skupinka jednotných ľudí. I napriek tomu, že sa tieto dva výrazy navzájom na prvý pohľad vylučujú... jedinou efektívnou utópiou je paradoxne práve dystópia. Konečne nadišiel čas na zjednotenie všetkých ninja národov... a zverenie všetkej moci a zodpovednosti do rúk jediného človeka. Presne tak, hovorím o tebe," vysvetlil som mu dosť jasne, čo s ním zamýšľam a čiastočne aj naznačil dôvod.

Zdalo sa, že som ho napokon predsa len celkom zaujal. Vonkoncom som si potrpel na to, aby moja chakra v okolí pôsobila pomerne dosť vysoký tlak, čím som jasne dával najavo, že nepatrím k tým slabým shinobi, ktorí majú iba veĺké reči. Neváhal som teda a rozhodol sa mu vysvetliť to, čo ho momentálne s najvyššou pravdepodobnosťou zaujímalo zo všetkého najviac, a teda, v čom by vlastne spočívala tá moja pomoc.

"Povedzme, že mám istú... špeciálnu schopnosť a predispozície k tomu, aby som bol schopný do istej miery ovplyvniť chod vojny," povedal som mu skoro ako keby v hádanke, no následne som to samozrejme ihneď aj upresnil.
"Zoženiem ti bojovú silu na postačujúcej úrovni a zbavím ťa tých najväčších hrozieb, ktoré ti budú stáť v ceste. Zvyšok by ale už samozrejme bol práve na tebe. Vládu nad svetom si vonkoncom musíš zaslúžiť," vysvetlil som mu konečne už celkom jasne, v čom presne sa mu chystám podať pomocnú ruku, a následne už len so širokým úsmevom na tvári čakal na odpoveď, ktorá môže rozhodnúť o budúcnosti shinobi sveta.

Uzumaki Arashi odpovedal jasne a stroho, čo mi vonkoncom dokonale vyhovovalo. Pevne som veril tomu, že tentokrát som mu už konečne dal dôvod na to, aby začal jednať, čo bol od začiatku môj úmysel. Prišlo mi totiž, že sa už dlho z jeho strany nič nedeje. Čo presne som ale vlastne zamýšľal a prečo som tak vrúcne podporoval Arashiho v jeho zámeroch? Na túto otázku si zatiaľ mohol odpovedať jedine sám.

"Som rád, že sme sa dohodli. Vďaka za pozornosť," poďakoval som mu za to, že mi bol ochotný venovať trochu svojho drahocenného času, a pomaly sa rozhodol vytratiť podobným štýlom, akým som sa tu aj objavil.
"Ak chceš, môžeš začať s prípravami a ja sa pripojím neskôr. Je tu totiž ešte jedna vec, ktorú si musím overiť. Naša najväčšia potenciálna hrozba," prehovoril som v hádanke, no tentokrát bez objasnenia. V daný moment totiž nebolo potrebné. Tá spomínaná hrozba totiž bola niečo, s čím som sa musel vysporiadať sám.

=) PRESUN (=