Toshio Toppu [OTOKAGE]

Toshio Toppu



Hodnosť:
Otokage

Vesnice:
Otogakure no Sato

Vek:
25 rokov

Pohlavie:
Muž

Sen:
Žiť a zomrieť ako pravý shinobi.

Rodina:
Toppu

Krevní skupina:
0

Podstata:
Doton, Katon

Kekkei Genkai:
Yoton

(Yoton je Kekkei Genkai které vzniká spojením dvou základních elementů. Ohně a Země. Je používané nejčastěji ze střední vzdálenosti a jeho síla spočívá ve vysoké teplotě. Dosahuje totiž teploty mezi 700 až 1200 stupni celsia. Toto kekkei genkai dokáže manipulovat i s vyhaslou lávou a to tím způsobem že za velmi málo chakry dokáže lávu opět rozehřát a znovu použít. Pokud se uživatel nachází na místě kde je sopka či lávové jezero dokáže k jeho technikám přidat i lávu z vulkánu. Mocnější uživatelé dokáží přimět sopku k výbuchu což ovšem uživatele připraví o obrovské zásoby chakry. Zvláštnosťou u niektorých užívateľov, čo sa týka aj Toshia, že sú imunni voči láve akéhokoľvek pôvodu. Teda láva im nemôže spôsobiť vonkajšie poškodenia pri dotyku či inom kontakte, netýka sa to vnútorného poškodenia to by ich zabilo ako každého iného. Co je na tomto Kekkei Genkai zvláštností je že lávě dokáže uživatel měnit teplotu. Může ji tedy nechat zchladnout až na 300 stupňů a následně ji rozehřát až na maximální teplotu, čili 1200 stupňů.)

Charakter:
Toshio je veľmi tichej a utiahnutej povahy. Málo toho nahovorí, ale keď už musí tak šetrí slovami alebo má sklony k filozofovaniu. Navonok neprejavuje žiadne pocity, pretože tie skrýva hlboko v sebe jedine tak nenávisť, chlad a opovrhnutie. S obľubou sleduje cudzie pohľady a skúma ich, pretože po tých rokoch sú jeho prázdne. Jeho chladná povaha mu dovoľuje sa pokojne dívať na umieranie, smrť a utrpenie a ani ním to nehne. Rovnako tak pokojný je aj pri znášaní bolesti. Je to proste tvrdohlavec, ktorý musí mať všetko po svojom. Často v ňom priam vybuchne nenávisť a dokáže byť agresívny... je proste stále iný a stále divný.

Zvláštnosti:
Toshio ovláda zvládne Shunshin no jutsu, skôr to je len taká vychytávka, pretože jeho zmiznutie sprevádza pohltenie čiernymi plameňmi. Má to len dramatický efekt.

Vybavenie:
ZVN, Čierna katana na ktorej má zlatou farbou vyryté vlastné meno.

Príbeh:

I. kapitola
,, Nikdy som netvrdil, že som sa narodil v Otogakure no Sato, nikdy som netvrdil, že moje srdce patrí Otogakure no Sato, nikdy som netvrdil, že môj príchod do Otogakure no Sato bola náhoda, nikdy som netvrdil, pretože ja som sa zrodil z Otogakure no Sato...“

,, Môj život bol rovnaký ako hociktorého iného človeka. Prvé čo som pri svojom narodení okrem rodičov videl boli obrovské hory a skaly týčiace sa do neba, ak ma teda moja pamäť neklame. Od útleho veku som vyrastal práve na tomto mieste zvanom Iwagakure no Sato, vesnica ktorú som nazýval domovom. Rovnako aj rodina v ktorej som žil toto miesto nazývala domovom, ktorý sme mohli bezpečne obývať bez strachu z napadnutia, bez strachu, že nás budú hľadať. Nie pre bohatstvo, ani moc či slávu, ale pre to čo celá moja rodina vrátane mňa nosila v žilách a krvi. Už ako malé dieťa som bol naplňovaný strachom a úzkosťou, ktorá moju rodinu sprevádzala každým dňom a nocou. Hoc sme boli pod ochranou vesnice, strach predávaný z generácie na generáciu sa nezaprel. Ako som rástol chcel som poznávať svoje okolie. Mojim okolím sa stala izba alebo rodinné sídlo. Až keď som povyrástol bolo mi odvolené, ale len v doprovode, vychádzať na dvor alebo na menšiu prechádzku. Nechápal som prečo, netušil som prečo si nemôžem užívať radosti a šťastia a len sa dívať cez sklo na ľudí, ktorí síce majú svoje starosti, ale mali slobodu. A tak ako malé dieťa som zistil, že som otrokom a väzňom niečoho čo nepoznám a čo možno ani nemám. To boli stále rovnaké pravidlá... neukazuj sa, skry sa, nevychádzaj von, nerob rozruch, daj pozor... zákazy a zákazy a zákazy, ale prečo? Síce z náručia rodičov som cítil lásku a nehu, ale keď som pohliadol do ich očí videl som len strach a beznádej. Strach o život a o vlastnú rodinu či príbuzných. Bolo to ako prekliatie v ktorom som strávil celé svoje detstvo. Naučil som sa urobiť si odstup a v mysli bariéru, ktorá mala zabrániť v tom aby ma niečo zmenilo. Díval som sa každý deň členom klanu do očí, nikoho iného som nepoznal, a pozoroval som ten strach v ich očiach a skúmal ho. Odjakživa som bol trocha zvláštny, ale od tej doby som sa naučil čítať v očiach ľudí pocity a vystihnúť ich strach. Pretože len ten bol náplňou môj vtedajšieho života. Prirodzene naša rodina bola plná shinobi, pretože ak sa máme brániť, museli sme vedieť ako sa ochrániť. A, že z klanu vychádzali schopní shinobi naplnení talentom. Ale pre ich opatrnosť a bojazlivosť sa žiaden nestal legendou. Roky mi pribúdali až kým som nedosiahol vek desiatich rokov. Na svoj vek som bol veľmi inteligentný, teda skôr divný, ako by povedali normálni ľudia. Bol som poznačený výchovou ľudí, ktorí sa nebáli len iných, ale vyzeralo to, že sa zároveň boja samy seba. V tomto veku som už bol vraj vhodný na to aby mi ukázali to prečo sme žili v tomto podradnom živote plnom strachu. Ukázali mi čo mi skutočne koluje v krvi. A to čo nastalo v ten deň rozžiarilo môj život a dalo mu nový zmysel. Keď sa medzi mojimi rukami zjavila levitujúca guľa lávy bolo to ako slnko, ktoré sa zasadilo do mojich očí a srdca. Ohrialo ich a dalo im svetlo nádeje, moja otázka teda bola zodpovedaná. To čo sme skrývali bola vzácna Kekkei Genkai, ktorá dokázala pretvoriť Katon a Doton do jedinečnej kombinácie a to lávy. To bol dôvod prečo nás vyhľadávali a chceli nám ukradnúť takú jedinečnosť, preto sa moja rodina už dávno rozhodla, že sa uchýli do ústrania naveky aby sa ochránila od týchto lovcov pokladov, ktorí len bažia po príležitosti.
Nevyštudoval som akadémiu, nikdy som nechodil do triedy s ostatnými žiakmi, nikdy som nebojoval so žiadnym kamarátom... učili ma doma a potom mi len prišla poštou čelenka s oznámením, že som geninom. Netušil som čo to je a ani čo to znamená. Vedel som len, že som chytený v pasci strachu, v pasci z ktorej niet úniku okrem smrti.“


II. kapitola
,, Každé tajomstvo raz výjde najavo, každá lož v mene Vyššie Dobra bude odhalená, celé desaťročia skrývania a strachu sa stanú minulosťou, keď sa budeme musieť postaviť zoči voči smrti a kajať sa...“

,, Trvalo celých päť rokov... päť rokoch prosenia, kľačania na nohách, plaču a výčitiek aby som si vymodlil účasť na chuuninských skúškach. Chcel som sa stať samostatným, chcel som sa od nich oslobodiť aj keď som ich chápal a mal rád. To čo som v sebe musel skrývať bolo mojim svetlom nádeje, ktoré chránilo svetlo mojich očí pred strachom a ja som sa nehodlal vzdať. Ale podmienkou bolo to, že svoje Kekkei Genkai nikomu neukážem. Preto som svoj talent, ktorý som videl na ostatných musel v sebe nájsť. Ak som nemohol používať Yoton, naučil som sa ovládať Katon a Doton, ktoré boli predpoklady k láve. Stálo ma to celé dni a noci, v pote krvi tváre som musel čeliť mnohým a mnohým prekážkam aby som mohol ísť na chuuninske skúšky po ktorých som túžil. Túžil som vidieť ostatných, stať sa jedným z nich, konečne vidieť čo sa skrýva za obrovským plotom, ktorý oddeľoval klan od zvyšku sveta. V predvečer chuuninskych skúšok som sa potuloval po sídle, samozrejme všade bola tma a všetci už dávno spali. Keď som prechádzal okolo obrovskej skrine, ktorú som za tie roky nikdy nevidel. Vypadla z nej jediná kniha a v tej knihe bola založená mapa. Jej názov bol ,, Svet a tajomstvá shinobi“. Keďže som neodolal vzal som knihu a utekal na dvor aj keď som to mal zakázané, ale v klane by ma videli. Posadil som sa na tmavo zelený trávnik voňajúci po jemnom daždi a otvoril knihu, kvôli tme som si vytvoril lávovú guľu, ktorá mi poslúžila ako zdroj jasného a zreteľného svetla. Prechádzal som strany, ale nerozumel. Boli to slová, ale tvorené zvláštnymi symbolmi, boli to vety, ale nepodobali sa stavbou, bola to kniha no bez poznatkov. No predsa mi pripomínala niečo... večeri s mamou keď mi spievala uspávanku... taktiež som jej nikdy nerozumel, ale tie slová ma vedeli upokojiť a uspať. V tom som začul len tri slová... Smrť sa blííííži. Tie slová sa desivo niesli vzduchom, ktorý rozvíril pokojný tvar trávnika a všade sa začali mihať tiene. Obhliadal som sa na všetky strany, ale nikoho som nevidel kým som sa nepozrel pred seba. Na tú tvár doteraz nezabudnem... jazva pretínala jazvu, jedno oko zakryté a polovica tváre znetvorená, v očiach lačnosť po krvi a na perách úsmev. Moja guľa zhasla a to bolo to posledné čo si z tej noci pamätám.

III. kapitola
,, Sloboda má veľa podôb... môže to byť útek, zmiznutie či stratenie, dokonca aj smrť. Mojou chybou som vymenil rodinu a domov, za tú svoju, ktorú som nikdy nepoznal.“

,, Keď som sa v tom ráno zobudil nenašiel som nič. Doslova nič, ba ... ani slovami to vyjadriť nešlo. Ležal som na rovnakom zelenom trávniku ako v noci, ale žiadne stopy po sídle rodiny. Žiadna stopa žeby tu kedy niekto žil alebo sa aspoň zdržiaval. Žiadna stopa ani po mojich rodičoch, ostal som sám s jednou knihou. Netuším čo sa v tú noc s mojou rodinou stalo. Či ich prepadli a vyzabíjali alebo uniesli, viem, že sa ubrániť dokázali, ale od strachu z ďalšieho prepadu utiekli a dokonale zahladili za sebou stopy. Ale bezo mňa, ostal som sám a jediný. Bez rodiny, domova či vrúcneho objatia. Zostala mi kniha v ktorej bola ukrytá mapa. Nemal som na výber, netušil som ako sa zachovať, nepoznal som ľudí a nevedel čo by so mnou urobili keby som sa im ukázal a tak som zobral mapu a odišiel. Šiel som tou cestou ako posadnutý a cestou sa živil tým čo prišlo pod ruku. Vychudnutý, vyhladovaný, vysmädnutý som sa dotiahol až do zasneženej krajiny. Ani sám som nevedel čo hľadám a kam idem. Išiel som za slepým snom o slobode a nezávislosti, o mieste kde budem sám sebou. Pretože tú noc keď ma tam nechali pretrhli okovy strachu a zo mňa sa mohol stať človek bez strachu a obáv. Jediné čo ma držalo pri živote bolo teplo, ktoré sálalo z malej lávovej gule, ktoré som si dokázal stále vytvoriť. Teplo hrialo moje telo a svetlo moju dušu. Nech som bol akokoľvek na dne a zničený, stále ma sprevádzalo moje slnko, ktoré mi dávalo šancu na zmenu. Brodil som sa celé dni obrovskými kopami snehu a zažíval najdrsnejšie snehové búrky. V jednej ruke som trasúco držal mapu a v druhej guľu, ktorá moje telo ako tak udržiavala v teple a pri živote. Ale ako som šiel ďalej a ďalej jej teplo bolo stále slabšie a moje tiež. Až kým po druhý raz v živote nezhasla a ja som nepadol do tej kopy pred sebou a vysilením som nebol schopný ani vstať. Mal som nádej na nový život a miesto toho som sa snažil ísť za vymyslenou legendou...“

IV. Kapitola
,, Minulosť sa dá poprieť, zahmliť či zatajiť, ale nikdy nie ukryť naveky. Raz sa pravda ukáže a výjde na svet, raz sa to stať musí, pretože aj budúcnosť sa raz stane minulosťou.“

,, Myslel som si, že sa moje oči nikdy neotvoria preto, keď sa pomedzi viečka dralo silné svetlo moje prekvapenie bolo o to väčšie keď nado mnou nestál človek, ale sledovali ma dve oči ukryté po hustou srsťou. Čakal som nebo či peklo, ale ja som videl psa... veľkého, snehovo bielej farby ako anjel ako ma pozorne študuje pohľadom. No nebol to pohľad obhliadajúci si korisť, ale pohľad pochopenia. V živote som videl v očiach druhých len strach, po prvý raz som videl aj niečo iné. Keď som sa prebudil a posadil, zbadal som zelené údolie ukryté medzi obrovskými kopcami pokrytými snehovou čapicou. Od toho momentu ma to stvorenie neopustilo. Stretával som ostatných psov a pochopil, že sú to nejakí špeciálny druh Kuchiyose. Všetci rozprávali a veľmi si ma nevšímali, ale ona ostávala stále pri mne a neopúšťala ma. Neprehovorila ani slovka, nikdy sa neozvala. Navštívil som po dlhých dňoch tých najstarších spomedzi ich „rodiny“. Po dlhom rozhovore mi bolo dovolené ostať tu koľko chcem a žiť spoločne s nimi, ale rešpektujúc ich pravidlá. Keďže som tu bol viac menej hosťom správal som sa poctivo a trénoval som. Ale svoje Kekkei Genkai som použiť nedokázal... v mojej mysli sa utvoril akýsi blok, ktorý mi znemožnil používať to čo mi bolo prirodzeným. Mával som nočné mory, ktoré som predtým nikdy nemal, moja myseľ sa začala meniť a ja som to nedokázal ustáť. Bál som sa spávať a čo i len zatvoriť oči. A ja som sa po prvý raz bál, nevedel som pochopiť čo sa to so mnou deje. Ale jedno som vedel isto, že ak som sa aj zobudil na smrť vystrašený a premočený smrteľným potom, stále vedľa mňa ležalo to anjelské stvorenie. Bolo mi neprirodzené ju tak oslovovať a tak som ju pomenoval po svojej matke, Ayame. Keď som celé noci nedokázal spávať tak som otvoril tú knihu a začal si ju čítať. Nerozumel som ani jediné slovko, ktoré sa tam písalo. A vlastne bolo mi to úplne jedno, len som čítal a pamätal si. Ukladal som si ju hlboko do svojej mysle a neustále opakoval slová, ktorých význam som nepoznal. A ako môj strach a obavy boli väčšie jednotlivé znaky sa začali meniť na písmená, z písmen vznikali slová a zo slov vety. Naučené texty odrazu dávali zmysel. Písali o histórii starého klanu, ktorý býval preslávený svojou krvilačnosťou a nemilosrdnosťou. Kade chodieval rozosieval skazu a smrť. Potom klan zmizol a už nikdy o ňom nik nepočul. Vraví sa, že prepadol strachu zo seba samotného a z toho čo dokáže preto zanechal všetko učenie a zmizol do ústrania. Celé ďalšie strany boli recitácie textov, celá rozpracovaná filozofia slova shinobi. A keď som sa po nejaký čas dostal k poslednej kapitole niesla jednoduchý názov... Dívanie sa smrti do očí. A to zmenilo moju myseľ a celé chápanie všetkého, žiť pre jediný okamih, ktorý... ale to je na iné rozprávanie. Na poslednej strane knihy boli napísané jednoduché slová...
Krvilačnosť a sláva stvorila legendu, no práve strach legendu pochoval a naveky spútal. No raz niekto tie okovy pretrhne a zrodí sa ten, ktorý zmení celé chápanie podstaty slova shinobi a sveta v ktorom existuje. Aj keby to znamenalo otvoriť brány samotného pekla a rozpútať skazu...“

V. Kapitola
,, Nenaplnené proroctvo nezaväzuje nikoho ho naplniť, ale dáva možnosť ospravedlniť činy, ktoré kvôli nemu a Vyššiemu Dobru vykoná.“

,, V tú noc môj strach a nočné mory zmizli. V tú noc zmizla aj bariéra v mojej mysli, ktorá mi nedovolila stať sa tým kým som a to výnimočným. Keď som sa s týmto zveril najmúdrejším z tých psov, boli to jediné stvorenia ktoré som poznal, tak mi odpovedali, že som len asi prestal jesť tie halucinogénne huby, ktoré tu taktiež prirodzene rastú, pretože keď som im otvoril knihu tie slová boli preč, ale nahradili ich symboly. Neviem či mali pravdu a či tie mesiace neboli len výplodom mojej fantázie, ale tie symboly som poznal naspäť a rozumel som im. A rozumel som aj slovám, ktoré mi kedysi matka šepkala do ucha aby som pokojne spával. Požiadal som ich teda aby som smel odísť do sveta. Ako dar som si mohol so sebou zobrať Ayame a podpísať zmluvu s ich druhom. Keď som sa pýtal prečo toľká pocta neodpovedali, asi vedeli niečo čo ja nie.
Ale bol som slobodný a bez akýchkoľvek starostí. Vo svojich dvadsiatich rokoch som kráčal po svete zahalený v čiernom dlhom plášti a sprevádzala ma Ayame. Stránil som sa rozhovorov s ľuďmi, ale ich pohľady som vyhľadával. Slová, ktoré som čítal som si neustále opakoval. Moja sila vo mne deň po dni rástla. Ako moja krv vrela pod náporom Kekkei Genkai moja myseľ a telo sa napĺňalo nenávisťou. Nenávisťou, ktorá bola mocnejšia než sila mojich schopností. A aby som svoju nenávisť posilňoval čerpal som ju z nenávisti iných, ktorú som dosiahol zabíjaním. Stávalo sa zo mňa monštrum, ktoré žilo pre jediný okamih a to keď som sa díval smrti do očí. Nenávisť vo mne kontrolovala moje Kekkei Genkai a moja myseľ kontrolovala nenávisť. Ja som sa stal harmóniou. Začal veriť v proroctvo, ktoré som vtedy čítal a chcel ho naplniť.
Celé roky som cestoval po svete a stretával rôznych ľudí a vykonal mnohé skutky. Chcel som sa tak stať legendou, ktorou sa moja rodina obávala. Moje kroky skončili pred bránou Otogakure no Sato, pretože temnota, ktorá v nej prebývala ma tak lákala ako magnet a ja som jej nemohol odolať. Lenže ďaleko pred jej bránami som zastihol osobu v čiernom plášti no s červenými mrakmi. Cítil som z neho silu a moc, moja pýcha mi zaslepila oči. Na tú vraždu nikdy nezabudnem pretože boj s ním nebol obyčajný, bol výnimočný rovnako ako ja, ale nemohol som dopustiť aby bol silnejším. Keď som si zobral jeho plášť a prsteň objavil sa jeho tímový partner. Očividne preto tu tak postával, lebo na neho čakal. Nebol som na ďalší boj pripravený, nemal som dostatok síl, ale v očiach jeho partnera nebola túžba po pomste. Lež škodoradosť, že jeho partner bol zabitý mnou. Od neho som sa dozvedel kto sú... Akatsuki.“

VI. Kapitola
,,Kto chce zmeniť svet, musí najprv zmeniť seba samotného.“

,, To čo sa odohrávalo po príchode do Otogakure no sato už nie je príbehom, história to nazvala masakrom. Po tom incidente s Akatsuki som nemal zľutovania s nikým, krv vo mne prúdila nenávisťou a moja myseľ bola posilnená tou výnimočnosťou, ktorú som od neho pohltil. Už pri prekračovaní brány som prelial krv nevinných a predo mnou stála celá vesnica. V tej vesnici bola ukrytá dávna nenávisť a temno ktoré ma lákalo. A to všetko mi dávalo silu a riadilo moje šialenstvo, ktoré prepuklo.
Keď lúče slnka ráno odhalili tú masakru dívalo sa na tisíce mŕtvych a stovky ranených. Len ja som stál na hlavnej budove a pozorne ich všetkých sledoval. Jediná, ktorej sa ani kvapka krvi nedotkla bola Ayame, ktorej srsť bola nevinne čistá. A môj pohľad padol na celú vesnicu, keďže v tú noc medzi obeťami bol aj ich vodca samotný Otokage, vesnica bola bez veliteľa a v zúboženom stave. Preto som sa jasne rozhodol, že ovládnem toto miesto. Urobím z neho novú kolísku shinobi a pomocou nej zmením svet.
Ja Toshio Toppu, dieťa proroctva a novozvolený Otokage... budem to ja, kto siahne po božskej moci. A keďže poznanie sa rodí z bolestí rovnako ako človek, ak bude treba budem to ja kto strestá svet bolesťou aby spoznal..."

Body:

Techniky: