Toshio Toppu

Jméno a příjmení:
Toshio Toppu

Hodnost:
Jounin

Věk:
22

Pohlaví:
Muž

Klan:
Endo

Kekkei genkai:
Yōton
(Dokonalé spojenie elementu Katon a Doton pričom vznikne nový element Yoton, láva. Láva dosahuje obrovské teploty a výhodou je, že užívateľ je úplne imunný voči láve vytvorenej z vlastnej chakry, takže žiadne vonkajšie poškodenie sa mu stať nemôže pri kontakte.)

Charakter:
Toshiov charakter je značné poznačený udalosťami ktoré sa stalo v minulosti. No aj tak si zachoval tú svoje detskú radosť a šťastie ktorým oplýval. Je to zabávač ktorý je rád stredobodom pozornosti a vyčarúva úsmev na tvári ostatných. Pretože vie, že úsmev je to najkrajšie. Často strieda nálady a je aj nevyspytateľný. V boji je to blázon no na druhú stranu keď sa prechádza v daždi je pokojný ako baránok.

Životopis:
,, A v ten moment, v ten jeden jediný... svetlo preťalo temnotu. Svetlo tak mocné, že svojou žiarou zatienilo samotné slnko. Temnota rozhliadajúca sa v okolí dostala sa do zatratenia a v tom svetlo ožiarilo celé miesto, pričom odhalilo niečo hrôzostrašné...“
Tam kdesi ďaleko a dávno, v tieni Iwagakure no Sato. Jednej upršanej noci sa narodil malý chlapec. Chlapec ktorý ani len v kútiku duše netušil čo ho v budúcnosti len a len čaká. Tento chlapec dostal meno Toshio v nádeji, že sa stane ich pýchou a synom na ktorého budete hrdý. Pretože Toshio sa narodil do malej časti rodiny ktorá patrila pod klan bojujúcim a chrániacim Iwagakure no Sato. Klan so schopnosťami tak obdivuhodnými ako oni samotní.
O tejto časti rodiny sa hovorilo, že ich agresivita a krvilačnosť bola taká výbušná ako ich Kekkei Genkai.
Chvalabohu tohto malého klbka šťastia sa to momentálne vôbec netýkalo. Predsa len batoľatá nebojujú a tak malé dieťa mohlo žiť svoj krásnym a dokonalým životom. S nevinným úsmevom na tvári prežívalo deň po dni v starostlivej opatere svojich milujúcich rodičov. Bez starostí, bez slovo musieť a bez bolesti.
Ako tak rástol a začal chodiť uvedomoval si svet okolo seba. Všetko dianie začal pomaly chápať a objavovať všetky jeho tajomstvá. Už v malom veku mal sklony sa potulovať kade mohol a utekať z každého miesta, len nie byť doma. Odmalička totiž zbožňoval dážď a tak vždy keď videl ako sa obloha zatiahla a mraky boli pripravené spustiť všetku tú vodu, už aj bol vonku. Nepotreboval bežať ani utekať. Len stáť a žasnúť, žasnúť nad tými kvapkami ladne padajúcimi z neba, nechápajúc prečo.
Po pár rokoch keď vyrástol bol nahlásený na akadémiu v ktorej musel tráviť celé tie nudné hodiny. Samozrejme, že ho to nebavilo a tak ako boli často hodiny on tak často utekal. Nemal záujem tam tráviť čas a už vôbec nie keď vonku náhodou pršalo. Preto keď neuspel v prvom roku na akadémii bolo to veľké sklamanie. Aby ho trochu motivovali tak dostal Toshio k narodeninám ten najkrajší darček, malého pejska. Stvorenie ktorému sa mohol venovať a čiastočne, vlastne to pomohlo úplne. Toshio sa nedokázal od toho psa odtrhnúť a tak musel chtiac či nechtiac v akadémie a poslušne sa učiť, pretože na lavicu mu sedela Aiko, jeho malé klbko chlpov. Nosil ju so sebou či už bol v akadémii aby doma alebo hocikde inde. Preto sa mu na druhý pokus už podarilo zvládnuť akadémiu no Kekkei Genkai, ktoré sa objavovalo už od detstva mu bolo odopreté. Aspoň sa neprejavilo.
Ako genin sa dostal do trojčlenného tímu k ostatným a dostali aj vlastného senseia. Toshio nerád rozprával o svojom pôvode pretože vedel akú silu má len meno toho klanu a nechcel robiť hanbu rodine, ktorá ho považovala za svoju pýchu. Možno mu bolo odopreté vlastniť unikátne Kekkei Genkai no talentom stále oplýval. Mal nadanie na dve podstaty Katon a Doton. Samozrejme v tíme nebol najlepší, predsa len bol jeden z davu. No jediný ktorý na misiu dotiahol aj svojho pejska. Aiko jeho blízkosť nikdy neopúšťala a nebola ochotná sa od neho vzdialenosť ani popri jeho povinnostiam a Toshiovi to vôbec nevadilo. Síce to zo začiatku mnoho ľuďom vadilo, postupom času si všetci na to zvykli, že Toshio a Aiko sú nerozlučná dvojka. Spolu chodili na misie a spolu aj trénovali. Po dlhých mesiacoch ich účinkovania ako geninov padol nápad, že pôjdu na chuuninské skúšky. Času bolo dosť a tak začala prvá fáza intenzívneho tréningu. Neboli to kolegovia z tímu ani sensei či rodina ale Aiko, ktorá nad ním neúprosné stála s tým vražedným pohľad zakaždým keď sa začal flákať. Hádať sa s ňou nemalo význam a vedel, že neustúpi tak nemal na výber. Trénoval. Deň či noc aby sa zlepšil. Nad hlavou mal Aiko a pred očami myšlienku na svojich rodičov ktorý už od mala o ňom vraveli ako o svojej pýche a jedinečnosti. Po tom všetkom tréningu sa s tímom dostal až na skúšky. S odretými ušami sa dostal až do posledného turnaja. Bolo jasne vidieť aké zranenie na ňom zanechali problémy pri postupe a nie len na ňom. Toho malého psa sa nedokázal zbaviť ani na takomto podujatí, div boli ako jeden. Či chcel alebo nie bola s ním stále. A na koniec si tá tvrdá práca zaslúžila aj to, že Toshio prospel v 14 rokoch ako chuunin. Na klan neskoro, no pre jeho rodičov konečne. Nepotreboval slávu ale ten úsmev na ich tvári bol postačujúci.
Od tej doby už bol právoplatným chuuninom a tým pádom mohol mať aj vlastný tím z čoho bol veľmi rád. Síce svoju vesnicu príliš neobľuboval no tá možnosť veliť ľuďom ktorý by mu dôverovali bola neskutočná. A tak sa aj stalo, Toshio si mohol hovoriť sensei. Toshio sensei, pri každom tom oslovení sa mu vyčaril na tvári úsmev a v očiach zažiarila detská radosť. Bolo to síce pri skoro ale tak mal svoj tím ktorému sa venoval. Spolu s nimi rástol aj on a jeho schopnosti, ktoré sa učili aj od tých malých detí. Venoval sa ohnivým technikám na boj a zemnými zabezpečoval obranu sebe aj Aiko. Ani na tú nezabudol pri tom všetkom zhone ktorý mal. Postupne sa pripravoval na to žeby chcel byť aj jouninom ale vedel, že jeho schopnosti a vedomosti na to nestačia. Preto začal postupne s misiami. Často vynechával trénovanie svojho tímu pretože bol na nejakej nebezpečnejšej misii na ktorej ich brať nemohol, no Aiko áno. Nebezpečenstvo pre ňu neexistovalo. Doma mu rodičia odporúčali aby sa pokúsil urobiť z Aiko bojového psa alebo aspoň aby ju nejako využil v boji. No jeho odpoveď bola jasná... nie. Aiko nebola bojový pes, to bolo klbko chlpov ktoré ho sprevádzalo odmala. Klbko chlpov do ktorého celé tie roky vlieval svoje pocity a spomienky a ono mu to vracalo svojou vernosťou a tým, že ho nikdy neopustila. Deň po dni, misia po misii sa jeho skúsenosti zlepšovali. Chápal, že mu nebolo súdené ovládnuť tajuplné schopnosti ktorými vraj oplýval ale vedel, že čo stratil to získal na schopnostiach v ninjutsu a taijutsu. Keď už nevedel kam a ako obrátil sa na svojho bývalého senseia aby mu pomohol, aby mu aspoň ukázal cestu ktorou sa má vybrať aby získal to čo mu chýba k tomu stať sa jouninom. Preto musel zintenzívniť tréning a svoj tím musel prenechať svojmu senseiovi pretože ich nechcel nechať samotných. Začali mesiace tvrdej driny. Predsa len večne sa flákať nemôže a hranice toho čo môže dosiahnuť neexistujú. Potreboval vedieť, že to dokáže. Potreboval cítiť, že jeho život má zmysel. Cez bolesť a utrpenie, cez vyčerpanie a zranenia ktoré si spôsobil musel pokračovať. A tam kde končila jeho vytrvalosť a tvrdohlavosť tam bola Aiko. Tá ktorá ho ako malého posúvala vpred. Nepotreboval slová útechy ani hrozivý krik. Stačil jeden pohľad do tých čiernych očí ktoré nehodlali ustúpiť a on sa cítil ako malé dieťa ktoré musí poslúchať rodičov. Vedel, že tu jeho tvrdohlavosť ani výhovorky nepomôžu. Jediný moment ktorý mu dovolil oddýchnuť bol dážď, tie pár kvapky bolo jediné vykúpenie ktoré mu Aiko dovolila. Inak nie a to bola aj dohoda medzi nimi, síce nie na papiere ale bola. Keď potom prišli na rad skúšky vedel čo ho čaká a bol pripravený. Vedel, že nebude sám a bok po boku mu bude jediné stvorenie ktoré bolo schopné mu vynadať a on mu to dovolil. Keď sa po mesiaci vrátil domov, dobitý a skrvavený, a vedľa neho kráčala Aiko bolo jasné. Stačili dve slová... sme jouninovia. Áno sme, pretože úspech jedného bolo aj úspechom toho druhého. A tak na svoje 16. Narodeniny si mohol Toshio vyložiť nohy na stôl s pocitom, že svoju úlohu splnil a stal sa pýchou klanu, pretože dosiahol to čo nie veľa ľudí. Mal rešpekt a uznanie klanu za schopnosti no mierne sklamanie zato, že ich neháji tak ako by mal. Ako jounin mal dosť času a tak večere trávil nad knihami. Čítal ale nie zákony ale legendy. Legendy o klane so svetlom tak silným ako slnko samotné, o klane ktorý nikdy neustupovali a postupoval vpred nech sa dialo čokoľvek, o klane tak zbesilom, že na bojisku im nebolo rovného. Sám videl tú krvilačnosť ktorú spôsobovala ich Kekkei Genkai v žilách keď sa bojovalo. Trápilo ho niekde hlboko v duši, že nemôže byť jedným z nich. Vedel, že schopnosti sa im vyrovná, ale nikdy nebude ako oni. Ak v sebe neprebudí silu ktorá mu vraj bola daná do vienka pri narodení. Ale ten kto si jeho šťastie najviac užíval bola Aiko. Tá nedokázala pochopiť, že na misiu nemôže a tak ho naďalej sprevádzala. Toshio bol zvyknutý na frflanie ostatných, že to prináša smolu, no on sa len pousmial a šiel ďalej. Lenže pár dní po jeho 17. narodeninách bol klan zatiahnutý do boja. Tento boj sa tiahol nehorázne dlho a obete boli dosť citeľné, preto sa malo všetko rozhodnúť jedným úderom ktorého bol Toshio súčasťou. Sebavedome a hrdo vystúpil medzi ostatných a bok po boku s Aiko vydal sa na cestu za smrťou.
Boj to bol neúprosný úderná jednotka tohto klanu sa zrazila s centrálnou armádou. Prvá línia to bol osud ktorý ich dostihol. A tak Toshio vedel čo ho čaká. Spomínal na legendy a opraďujúce klan a s hrdosťou a zmierený s osudom vrhol sa do boja. No len nikto nevedel, že čo nepriateľ odhalí a tak len odrazu. Slnko zhaslo a oblohu zatemnila tma. Bojiskom rozľahla sa temnota a chlad odmietajúci zľutovanie. Smrť v tom momente vyplazila jazyk a čakala na celý klan nevinímajúc Toshia ani Aiko. Bojoval sa nevedno koľko, mohli to byť hodiny či dni alebo hoc aj sekundy. Toshio nebral ohľady na nič a bojoval čo mu sily stačili a nehodlal prestať hoc jeho oči boli zaslepený. No vedel, že po boku má niekoho kto mu tie oči nahradí. Keď vtom začul ako sa niekto na neho rúti. Odrazil úder no nečakal, že druhý na neho čaká za jeho chrbtom. Posledné čo počul bol kov prechádzajúci kožou, cítil krv na svojom tele a počul jemné šteknutie. Jeho dych sa v momente zrýchlil a telom mu prešiel impulz ktorý mu nedovolil sa pohnúť, cítil, že jeho najhoršia nočná mora sa stáva skutočnosťou. Celé tie roky mu pod rukami umierali shinobi a on vedel, že krv na jeho tele nie je jeho ani nepriateľa. Útok ktorý mal byť smrteľný zastavilo jediné stvorenie. Keď sa Toshio otočil do náruče mu padla chlpaté stvorenie ticho dychčajúc. Hoc nevidel nič presne vedel čo sa stalo. Padnúc na kolená tomu nedokázal uveriť. Nevšímal si boj ktorý okolo neho prebiehal, pre neho akoby čas stál. Objal stvorenie v svojom náručí. V živote sa ničoho nebál, ani rodičov, ani nepriateľa ani samotnej smrti. No tentoraz cítil, že ani všetko čo v živote mal nestačí. Počúval posledné výdychy stvorenia v jeho náručí. Stvorenie ktoré s ním bola takmer od narodenia. Odkedy sa pamätá bol s ním. Každá misia, každá skúška, každý tréning. Bola s ním v dobrom aj v zlom. Cítila každý jeden pocit ako vlastný. Pred očami zbadal každý jeden okamih. Rukou jemne prešiel posledný raz po hlave Aiko, tej ktorá mu bola bližšie než vlastný rodičia. Posledný raz zaboril tvár so slzami v očiach do jemnej srsti so zármutkom. Cítil, že vonku prší. A vedel, že samotné nebo plače za ňou, spomenul si na najkrajšie chvíle, totiž na prechádzky v daždi spolu s ňou. Tentoraz mu smrť zasadil najväčší úder pod pás aký kedy zažil keď vedel, že z Aiko vypršal posledný kúsok života a spolu s ním odišla aj časť Toshiovej duše. Vedel, že svetlo života zmizlo z tých prísnych očí plných vernosti a lásky k pánovi.
A v ten moment, v ten jeden jediný... svetlo preťalo temnotu. Svetlo tak mocné, že svojou žiarou zatienilo samotné slnko. Temnota rozhliadajúca sa v okolí dostala sa do zatratenia a v tom svetlo ožiarilo celé miesto, pričom odhalilo niečo hrôzostrašné...
V tom momente Toshio zacítil plnú silu a nápor emócii ktoré nedokázal uniesť. V ten moment ním prechádzal monštruózna nenávisť a jeho myseľ to nedokázala uniesť.
Od toho momentu si nič viac nepamätá. Precitol o pár hodín neskôr na mieste bojiska z ktorého sa stalo lávové jazero bez hraníc. Spomína sa...,, V ten moment keď smrť otvorila svoju náruč a rozdelila to čo bolo jedným, v ten moment z čírej nenávisti a bláznovstva. Otvorili sa brány pekelné aby rozpútali skazu všetkému na čom spočinul zrak jediného. Zrak toho, ktorý prišiel o stvorenie jemu najbližšie, o stvorenie ktorému dal celý svoj život.“
Ostal tam bezducho sedieť zvierajúc v náručí nehybné tela svojho klbka chlpov, ktoré kedysi prekypovalo šťastím. Ten deň zavrhol všetko čím bol a kým bol. Zabudol na priezvisko a klan ku ktorému patril. Kráčal pomalým krokom, so spomienkami v myšlienkach a so zármutkom v srdci, po lávovej hladine až k strede toho jazera. Tu otvoril jeho hlbiny a dovnútra vložil nehybné telo Aiko. A na to uzavrel hlbiny ktoré jej pochovali navždy. To jazero tam je doteraz a podľa Toshiových slov...
,, V ten deň som pochopil každé slovo ktoré som kedysi čítal a vedel som prečo som nedokázal prebudiť v sebe silu pradávnu. Pretože na to aby ste dokázali otvoriť brány pekelné a rozpútali skazu musíte mať v sebe nenávisťou mnohonásobné väčšiu aby ste túto silu ovládli. Ja som prišiel o to jediné, o to mne najbližšie. Ktoré sa obetovalo za mňa aby mi darovali život a schopnosti o ktorých som len sníval. Odvtedy som zavrhol priezvisko a klan v ktorom som sa narodil a prijal nové. Toshio Toppu, Toppu na znak nového začiatku ktorý prichádza po skaze.“