Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

pro Anonymní Fri 28 Sep - 1:53

Jméno a příjmení:
Toshiro Hoshigaki

Věk:
23

Klan:
Hoshigaki

Pohlaví:
Muž

Hodnost:
Legendárny šermiar (S rank)

Kekkei Genkai:
-

Podstata:
Suiton

Místo původu:
Kirigakure no sato

Povaha:
Hisagi má vážnu povahu, vďaka ktorej ho nieje možné vidieť usmievať sa, smiať či prejavovať všetko ostatné, okrem zlosti, ktorú naopak prejavuje v boji často. Hisagi má síce vo zvyku držať svoje nervy na uzde, avšak niekedy ich upustí, čo potom nedopadne dobre. Taktiež je prísny vo viacerých veciach, ako napríklad v trénovaní. Hisagi má tiež vo zvyku robiť si vlastný názor na každú osobu, ktorú lepšie spozná. Tiež sa vyžíva v tom, keď niekomu trhá končatiny pomocou svojho meča. Vlastne, vtedy je možné vidieť ho s úsmevom.

Body:
Taijutsu: 4
Ninjutsu: 5
Genjutsu: 3,5
Inteligence: 3
Síla: 3,5
Rychlost: 4,5
Chakra: 5 - Vďaka Samehade!
Ruční pečetě: 3

Výbava:
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] Images?q=tbn:ANd9GcQE2WFI3a_cWTC5Gim-iFW58Rk4X30K4UzobWibsbLOi0fO6-PrXg&t=1

Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] Images?q=tbn:ANd9GcQE2WFI3a_cWTC5Gim-iFW58Rk4X30K4UzobWibsbLOi0fO6-PrXg&t=1

Techniky meča:
Absorbovanie chakry
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] SamehadaChakraDrain

Spojenie so Samehadou
Ninja sa spojí so Samehadou čím sa zmení jeho vzhľad do rybej podoby. Ninja tak dostáva výhody ako rýchlejšie plávanie a dýchanie pod vodou.
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 657374

Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 657374

Techniky:
~ S ~
Suiton: Daikoudan no Jutsu
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 4201733

Suiton: Senjikizame
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 7896153

~ A ~
Suiton: Daibaku Suisouha
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 561187643

~ B ~
Suiton: Suikoudan no jutsu

Suiton: Goshokuzame
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 381469719

Suiton: Baku Suishouha
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 329978542

~ C ~
Suiton: Suirou no Jutsu
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 494137804

Suiton: Mizu Bunshin no Jutsu
Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR] 226830392

~ D ~
Shunshin no Jutsu
Kirigakure no Jutsu
~ E ~
Všetky E techniky

Životopis postavy:
~Pokojný začiatok~
Všetko sa to začalo v dedine menom Kirigakure. Bol pokojný, ničím nerušený deň. Pofukoval slabý vietor, a vonku bolo príjemne. Práve v takýto deň som sa narodil. Hoci, v čase keď pôrod prebiehal sa spustil dážď. No aj tak to bol nádherný deň. Pokiaľ viem, môj pôrod prebehol bez vážnejších komplikácii, a moji rodičia sa tešili zo zdravého prírastku do rodiny. A môj život sa mohol začať. Detstvo som nemal ničím výnimočné, chodil som na Akadémiu ako každí iní, a celkom sa mi aj darilo v učení. Všetko bolo v úplnom normále, až do chvíle, kedy sa niečo udialo.
~Zlyhanie?~
Tím pod velením môjho otca bol práve na pomerne náročnej misii. Účel misie bol nájsť skupinu mužov, ktorý napádali pocestných a masakrovali ich. Ako šli po ceste,netušili že sú sledovaní. Taktiež nikto z nich nevedel, že sa hrnú do pasce, ktorú nastražila spomínaná skupina. Cesta ich zaviedla cez les k malej čistinke, ktorej okolie tvorili už len skaly. Medzi nimi bol priesmyk, cez ktorý mali pokračovať v ceste. Nebol to však veľmi dobrý nápad...Tím teda pokračoval v chôdzi. Keď akurát prechádzali cez skaly, na otca niekto zaútočil spredu, zatiaľ čo zvyšok skupiny sa dostal za jeho chrbát k tímu. Kým sa otcovi podarilo zneškodniť svojho protivníka, jeho tím už ležal na zemi. Udialo sa to veľmi rýchlo, a v chvíľu nevedel čo mal robiť. Protivníci však nečakali, a hneď zaútočili. V tú chvíľu sa ale stihol prebudiť, a odrazil ich útok, po ktorom následne začal utekať smerom naspäť. Skupina ho nasledovala cez les, kde sa im stratil. Otec im teda unikol. Na ďalší deň sa vrátil do dediny, aby podal správu o neúspešnej misii. Táto správa sa rýchlo dostala do každého kútu dediny, a vedeli o tom všetci. Nie len otec, ale aj ja a moja matka boli od toho dňa opovrhovaný ostatnými, a najmä rodinami zosnulých Geninov. Otca tiež degradovali z funkcie Jounina. Nie preto, že nesplnil misiu, ale preto, že nedokázal ochrániť tím, ktorý mu bol zverený. Toho dňa, ku mne večer prišiel otec do izby, a povedal mi, že nech nikdy nespravím takúto chybu, ako on. Mal pritom dosť zvláštny výraz, a celkovo sa zvyšok večera správal divne. Keď už bolo dosť hodín, všetci sme šli spať. V noci ma zobudil rachot, ktorý vychádzal z kuchyne. Myslel som si, že len niekto nemôže spať tak si dáva niečo pod zub, samozrejme to bol omyl. Po chvíľke rachot prestal, a ja som pokračoval v spánku.
~Cudzí ľudia v dome, matkin plač, ...Niečo sa deje!~
Ráno som vstal ešte zavčas, opäť ma zobudil nejaký zvuk. Tentoraz to však nebol rachot, ale tragický plač mojej matky. Vyliezol som z postele, a zbehol som do kuchyne, aby som pozrel čo sa stalo. Keď som však už vstupoval do kuchyne, matka sa ihneď vrhla ku mne a odviedla ma späť do izby. Stihol som si všimnúť iba pár ľudí, ktorý stáli pred kuchyňou. Keď ma odviedla do izby, povedala mi nech tu ostanem, a nech radšej ešte idem spať. Potom zabuchla dvere a pravdepodobne sa vrátila do kuchyne. Ja som ale spať nemohol. Nedalo sa to, keď som vedel že sa niečo deje, ale zároveň som nemohol vedieť čo. Iba som si ľahol a začal som premýšľať čo sa mohlo stať. Trvalo to pár hodín, kým sa matka vrátila do mojej izby, a so zdrveným výrazom si sadla ku mne na posteľ. S lesklými očami sa na mňa pozrela a pohladila ma po vlasoch so slovami, že sa ocko doma už asi neukáže. Popri tom spustila pár sĺz. Pomaly som začal chápať, čo sa stalo. Následne mi aj povedala, čo sa stalo... Dozvedel som sa, že otec spáchal v kuchyni samovraždu. Zrejme sa nevyrovnal s tým, že neochránil svoj tím, a zrútil sa natoľko, že si vzal život. Matka začala plakať, avšak ja som slzy potlačoval. Po tejto tragickej a šokujúcej správe, ktorú mi mama oznámila sme už mali ísť na pohreb. Obliekli sme sa, a vyrazili sme na cintorín.
~Pohreb~
Keď sme prišli na cintorín, uvideli sme pár otcových príbuzných. Takmer nikto sa s ním neprišiel rozlúčiť ako s priateľom, iba tých pár príbuzných, Mizukage, a ešte zopár iných ľudí. Postavili sme sa k nim, a pohreb sa začal. Matka cezeň plakala, a ja som premýšľal nad tým, čo mi otec povedal v ten večer. Tú vetu som si stále opakoval... Keď sa pohreb skončil, každí vzal kvet a položil ho na otcov pomník. Matka šla ako predposledná, a ja ako posledný. Vyprázdnilo sa to tu naozaj veľmi rýchlo, stáli sme tu len ja a mama, hľadiac na pomník. Prisahám, že takú chybu neurobím. Vyšlo zo mňa potichu odpoveď na otcovu vetu. Od toho momentu som si stanovil, že to aj splním. Takto sme tam ešte nejakú dobu postávali, až dokým sa nespustil dážď. Vtedy mi už mama povedala, že by sme mali ísť. Odriekol som jej, že sa tu ešte chvíľku zdržím. Prikývla a pomaly odišla domov. V tú chvíľu som ja padol na kolená, a rukami som sa opieral o zem. Pustil som pár sĺz, ktoré som potlačoval, popri čom som ešte cítil tlak na hrudi. Znova som však smútok potlačil, a pomaly som sa postavil na nohy. Bol som trochu otrasený, neviem či to bolo z tej zimy a mokra, alebo od toho všetkého, čo sa udialo. Naposledy som sa v mysli rozlúčil z otcom, a pomaly som odišiel.
~Neočakávaný dej dňa~
Na ďalší deň som prišiel do Akadémie. Ani som si to neuvedomil, ale popravde bol to posledný, skúškový deň v Akadémii. Prišiel som nepripravený, ale nejak mi to neprekážalo. V triede na mňa všetci upierali pohľad, pár sa ich ku mne prihovorilo, a súcitne so mnou prehodili pár slov, iní zas mali radosť z môjho žiaľu, a nakoniec tam boli tí, ktorým to bolo vlastne úplne jedno. Do triedy vstúpil po chvíli učiteľ, ktorý začal menovať každého do radu, ako máme vstupovať do skúšacej miestnosti. Mňa vyslovil ako inak posledného, a potom opustil triedu. Čas ubiehal, trieda sa vyprázdňovala, a prišiel som na rad ja. Vstúpil som do miestnosti, kde sedeli traja učitelia. Vysvetlili mi, čo mám urobiť a potom ma už len pozorovali. Na prvý krát som to absolútne nezvládol. Chvíľu sa dohadovali, až mi napokon dali druhú šancu. Dostával som stres, avšak spomenul som si na otcovu vetu. Ako predsa môžem splniť to, čo som mu sľúbil, ak neprejdem ani cez Akadémiu? Vzchopil som sa, a poháňaný svojim sľubom som to na druhý pokus zvládol. Môj učiteľ sa pousmial, a podal mi čelenku so znakom dediny. Prešiel som! Nemohol som tomu chvíľu uveriť. Prevzal som si čelenku, a s menším úsmevom na tvári som opustil miestnosť. Bol to posledný úsmev, ktorý som kedy na tvári mal...
Po skúške som sa vrátil domov, pochválil som sa mame, ktorá sa už celkom usmievala, a hneď som šiel spať. Bol to pre mňa stresujúci deň so šťastným koncom. Zaspal som hneď po pár minútach.
~Dni Genina začínajú! - Tím~
Ráno som vstal, obliekol som sa, dal som si niečo malé pod zub a vyrazil som k Akadémii. Napriek tomu, že som sa ponáhľal som trochu meškal. Môj tím už totiž čakal na môj príchod v triede, spolu so Senseiom. Bol som celkom zvedavý, kto to bude. Vstúpil som do triedy, a všetci traja na mňa uvrhli svoje oči. Ja som sa im ospravedlnil za meškanie, vymyslel som si niečo ako "zaspal som" a zázrakom mi to prešlo. Keďže sme tam boli už všetci, Sensei nám začal rozprávať niečo o sebe, a pochopiteľne vyzval aj nás, aby sme sa mu predstavilo. Ja som mu toho veľa nepovedal, predstavil som sa mu, a povedal som mu niečo ako "môj príbeh už určite poznáte". Nastalo ticho, trápne ticho, ktoré napokon prerušil jeden z môjho tímu. Volal sa Ageki. Vychádzal som s ním celkom dobre, zaujímal sa o to, ako sa mám a podobne, proste to bol jeden z tých, ktorý sa ku mne správal ako ku priateľovi. Druhý z tímu bol Hanaki. Našťastie pre mňa, aj s ním som celkom vychádzal. Bolo to vážne super, že som získal do tímu práve ich dvoch. Keď sa predstavili Senseiovi aj oni, Sensei našu konverzáciu zakončil vetou: "Zajtra sa tu stretneme o tom istom čase...A Hisagi, buď tu na čas." Pousmial sa na mňa a vyparil sa z triedy. Podobne ako on opustil triedu aj zvyšok tímu, a nakoniec ja. Vrátil som sa domov, a zvyšok dňa som strávil s mamou... Na ďalší deň sme mali tréning, a na tie ďalšie sme už strávili na prvých misiách... Až po deň, kedy sme boli oboznámení o tom, že sme prijatý na Chuuninskych skúškach. A ani sme sa nenazdali, a už sme sedeli v laviciach...
~Chuuninská skúška - Test~
Test sa začal. Každí dal do testu maximum, bolo to vážne ťažké. Samozrejme, každí využil svojich schopností. Ja som však nič také nedokázal, iba som si trápil rozum otázkami, na ktoré som nepoznal odpoveď. Nuž čo mi ostávalo, len som blbo hľadel na papier a nič nerobil. Prišla kľúčová otázka. Mohli sme si sami vybrať, či chceme odísť alebo pokračovať. Bol som na pochybách, a ruku som aj zdvihnúť chcel. Lenže to som svojmu tímu spraviť nechcel. Preto som radšej iba nervózne pozoroval všetkých čo opúšťali miestnosť. Keď ju opustili, vedúci nám oznámil, že všetci čo sme tu, postupujeme do druhej skúšky. Bol som prekvapený, opäť! Mal som celkom dobrý pocit že som sa nevzdal, a že som postúpil hoci som nič neurobil. Takže nás teda pustili opäť domov, s oznamom že sa máme zajtra dostaviť k lesu. Všetci sa vybrali domov, a ja som sa vybral k cintorínu. Našiel som tam otcov pomník a vrátili sa mi spomienky na onen deň. Zaťal som päste, stále som mal v sebe utlačovaný žiaľ, a ani teraz som ho nevypustil. Nesklamem ťa, oci. Pomyslel som si, pozerajúc sa na pomník, a o pol hodinu som sa už tiež vybral domov. Mamu som oboznámil s prvým úspechom na Chuuninskych, a prešiel ďalší deň...
~Chuuninská skúška - Les~
S tímom sme už stáli pred bránou, vlastniac zvitok Zeme. Čakali sme, kým sa brány otvoria, a my vyrazíme do lesa. A napokon sme sa dočkali. Brány sa otvorili, a my sme vyrazili. Už hneď na začiatku sme stretli druhý tím. Vyzeralo to tak, že sa to schýli k boju, avšak oba tímy sme mali ten istý zvitok, takže boj nebol nutný. Preto sme sa len obišli, a mierili ďalej. Nebolo to dlho, a stretli sme ďalší tím.Títo týpci boli pravdepodobne po boji, pretože práve oddychovali, a jeden z nich im liečil rany. Potichu sme sa priblížili a pozorovali sme ich. Po chvíli sme spozorovali zvitok, ktorý sme potrebovali my. Zhodli sme sa na pláne prepadutia ich v noci, takže sme ich celý zvyšok času pozorovali, až kým sa nezotmelo, a oni nezaľahli. Jeden z nich mal stráž, ale zjavne ju nezvládal, pretože po chvíli zaspal. To bola naša šanca. Keď sme sa už chystali na nich zaútočiť, objavil sa tam druhý tím, ktorý na nich zaútočil. Strhol sa boj. My sme ho len sledovali, avšak ja som dostal nápad. Preplazil som sa bližšie k veciam, ktoré mal tím s pre nás potrebným zvitkom. V rýchlosti som im prehrabal veci, a šťastím som našiel zvitok. Schmatol som ho, a vrátil sa ku tímu. Šepol som im čo som spravil, a potichu sme opustili naše miesto. Mierili sme k veži uprostred lesa. Zaujímavosťou bolo to, že sme zvyšok cesty už nenarazili na žiaden problém. Takže sme splnili ďalšiu skúšku. Čakala nás už iba posledná, a to boje 1 na 1. Roztriedili sme sa na normálne tímy, a čakali sme, kto pôjde prvý... Ubiehal čas, prvý šiel na rad Hanaki, ktorý zvládol súboj takže postúpil. Ďalší som šiel ja. Protivník bol silnejší než ja, lenže som sa nevzdával. Mal asi menej výdrže než ja, takže som zvládol súboj aj ja. A nakoniec šiel Ageki, ktorý taktiež zvládol svojho protivníka. Sensei bol hrdý na náš tím, a isto dúfal, že z nás budú Chuunini. Po týchto bojoch nás znova pustili domov pripravovať sa na poslednú skúšku, ktorá mala byť o pár dní. Ageki aj Hanaki trénovali so svojimi otcami, a mňa si zobral na starosť Sensei.
~Chuuninská skúška - Rozhodujúci boj!~
Po dňoch trénovania nastal čas, kedy sme mali predviesť to najlepšie čo v nás je. Posledný boj, ktorý rozhodne o tom, či si hodnosť zaslúžime. Ako prvý som šiel ja. Nemal som z toho dobrý pocit, nerád som totiž chodil prvý. No podobne na tom bol môj protivník. Boj sa teda začal. Protivník na mňa zo začiatku hneď použil pár techník Dotonu, ale ja som sa im úspešne vyhol. Teraz som zaútočil ja, pomocou Taijutsu. Aj on sa mojim útokom ubránil, ale v momente kedy by nečakal žiaden môj útok, som použil Katon a dal mu priamy zásah. Zasiahol som ho tak dobre, že sa boj ihneď skončil. Porazil som ho... Popravde ma už ostatné boje nezaujímali, samozrejme okrem bojov, v ktorých boli Hanaki a Ageki. Oni tiež prekvapili, avšak už iba Ageki zvíťazil, Hanaki bohužiaľ nie. Sensei bol však napriek Hanakiho neúspechu na nás všetkých troch hrdý. Vrátil som sa domov, s dobrou správou, ktorú som plánoval oznámiť mame. Však bol tu problém. Keď sa mi naskytol pohľad na náš dom, dvere boli vyrazené, a z okna šľahali plamene. Neveril som vlastným očiam, čo sa to dialo. Vtrhol som do domu a kričal na mamu. Začal som ju rýchlo hľadať po dome, ktorého izby horeli čoraz viac. Mamu som ale úspešne našiel v mojej izbe. Bola schúlená v rohu izby, jednou rukou si zakrývala ústa a nos, a druhou sa držala postele. Okamžite som k nej pribehol, a vzal ju do náruče. Plamene už medzitým stihli pohltiť aj posteľ, takže mi nič iné neostávalo, než vyskočiť cez okno. Takže som to aj spravil. Vyskočil som z okna a dopadol som chrbtom na zem aby sa mame nič nestalo. Bolo mi jasné, že ju musím odniesť hneď do nemocnice, takže som vstal a behom som sa vydal do nemocnice. Dorazil som k nej po pár minútach. Rýchlo som vyhľadal lekársku pomoc. Mamu hneď hospitalizovali, a napojili ju na prístroje. Mala ťažkosti z dýchaním, keďže sa nadýchala dymu. Dopadlo to však dobre, pretože to mama prežila. Sedel som pri nej celý čas. Na jeden moment si zložila dýchaciu masku, a šepla mi: Skupina...mužov...boli to...oni. Prerušovane dokončila vetu a naspäť si nasadila masku. V ten moment som dostal nervy. Avšak som ich neprejavil. Zatiaľ. Počkal som kým mama zaspí, a potom som ju už nechal v opateri lekárov. Ja som nemocnicu opustil, a zamieril som za Mizukagem. Vypýtal som si od neho zložku misie, ktorú mal kedysi na starosti otec. Potom som mu objasnil čo sa stalo, a vyžiadal som ho o to, aby mi dovolil splniť túto misiu. Chvíľu váhal, však napokon prikývol. Ale dal ma do tými so skúsenými Shinobi, no vodcom určil mňa. Potom nás nechal ísť.
~Výprava~
Mierili sme cestou, kde kedysi kráčal otec so svojim tímom. Kráčali sme pomerne rýchlo, až sme sa ocitli na čistinke pri skalách. Tam na nás už vopred čakala skupina mužov. Všetci sme sa pripravili k boju, a ja som spozoroval zvláštnu zbraň, ktorú jeden z nich držal. Bol to totiž legendárny meč Samehada. Náš tím však dlho stáť nevydral, a zaútočili sme ako prvý. Udial sa boj, ktorý bol zjavne vyrovnaný. Ja som však toľko žiaľu, zlosti už nedokázal potlačiť. Všetko to zo mňa začalo vychádzať. Mal som nervy a zároveň mi tiekli slzy.
~Pálivá odplata~
Nervy som mal však zjavne väčšie, a psychopaticky som sa pustil do boja. Zdalo sa,že viem oveľa viac než som ukázal na Chuuninských skúškach, pretože údery teraz doslova lámali kosti. Vyžíval som sa v tom, ako trpia. Konečne som pomstil otca, a dokonca som to urobil aj pre mamu. Všetkých sme ich pobili. Po boji som sa už upokojil. Tímu som dal pár rozkazov. Týmto bojom som si u nich spravil zjavne dosť veľký rešpekt, čo ma trochu tešilo. Vzal som si tiež Samehadu, a vyrazili sme späť do dediny. Moja pomsta bola splnená, avšak ja som sľúbil otcovi niečo iné. A to som doposiaľ nesplnil.
~Návrat domov~
Keď sme sa vrátili do Kiri, celú cestu cez ulice sa na mňa ľudia dívali ako na vraha. Nechápal som ale prečo. Dosť ma to štvalo, čo na mne aj bolo vidieť. Niekde som dokonca aj začul, ako mi vravia zlodej kvôli Samehade, ale ignoroval som ich. Mal som riešenie pre môj problém, ktoré som doposiaľ odkladal. Zdalo sa mi, že sa bez toho zaobídem. No mýlil som sa. Dorazili sme k Mizukagemu, ktorému som podal správu od misii. Pousmial sa, a on mi podal správu, že touto misiou som povýšený na hodnosť Jounina. Ďalšie prekvapenie v rade, ktoré som schytal. Prijal som to a vydal som sa domov. Teda,do toho čo z domova ostalo. Oheň už bol zahasený, a ja som sa voľne prechádzal po troskách domu. Narazil som však pod troskami na truhlicu, kde som skrýval to moje riešenie.
~Krytie identity~
Z truhlice som vytiahol masku. To ona mi mohla pomôcť. Vďaka nej som mohol identitu stratiť, nikto by ma nepoznal, a každí by si o mne spravil nové mienky. Samozrejme pokiaľ by ma neodhalili. Nasadil som si ju na tvár, a poriadne som sa nadýchol. Pokračujeme v plnení sľubu. Povedal som si a vydal som sa späť za mamou.
~Aktuálny stav~
Momentálne žijem v novom dome s mojou mamou. Za tie roky som si veľa prežil, a veľa som sa aj naučil. Svoju identitu skrývam, ako som aj mal v pláne, a iba dvaja ľudia tušia aká tvár sa skrýva pod mojou maskou. Mizukage,a moja mama. Je len otázkou, kto ďalší moju tvár odhalí...

pro Shijin Hyuuga Fri 28 Sep - 7:58

Samehada, hm? A tu ti dovolil kdo? -.-"

pro Anonymní Fri 28 Sep - 11:07

Ospravedlňujem sa, zabudol som sa vopred spýtať... Mám teda ešte niekomu napísať?

pro Shijin Hyuuga Fri 28 Sep - 16:32

Nu... Vlastně ano, měl jsi napsat minimálně Mizukage, jestli ti dá meč (což prozatím rozhodně nedá) a v lepším případě i mě, zda nemám s něčím tak OP problém.
Věc se má vlastně tak, že si nejsem jistá, jestli tě mám nechat hrát za tak vysokou hodnost. K této postavě by mi, i vzhledem k tomu, že tě ještě vůbec neznám, vyhovoval Genin. Ten fakt jen potvrzuje to, že už sis napsal i druhý životopis pro vyšší rank, který se mi líbí víc.

pro Sponsored content

Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

Re: Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

Re: Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

Re: Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]

Re: Toshiro Hoshigaki [LEGENDÁRNY ŠERMIAR]