Ukryté sídlo Kage

-filler 50 riadkov na tie dve techniky v popise xD
Sedela som na posteli s trocha neutrálnym výrazom na tvári. Nevedela som posúdiť o čom sa tam rozprávajú. V podstate mi vôbec nebolo jedno no na druhú stranu som s tým práve ja vôbec nemala čo robiť... bola som dosť na obtiaž a tak som si to radšej uvedomila, vtĺkla do hlavy a nestarala sa. Samozrejme mi Hideo chýbal a chcela som ho dostať späť no čo som mohla robiť ? Posledne čo som vyšla z tejto dediny sa stalo práve to, že on odtiaľto kvôli nejakému idiotovi ktorý na neho umiestnil pečať, musel odísť. Netušila som čo robiť. Po celý čas som len tupo zýrala pred seba a s pomalým dýchaním som si v hlave premietala udalosti posledných hodín a dní. Musela som niečo spraviť, zosilnieť.. hocijak. Nemala som však u seba žiadne svitky s technikami a rovnako som pochybovala, že by som teraz mohla Raikena týmto zaťažovať. Napadla ma však práve jedna technika, ktorú som už veľmi dlhý čas nepoužila. Vlastne som ju zabudla používať.. bolo to síce trápne no bolo to tak. Predsa len, keď niečo nepoužijete šesť rokov, je to celkom dlhá doba. Vtedy som ju ešte ani poriadne nedokončila a následne mi prišlo zbytočné, zlepšovať sa v nej. Bola to práve technika tak hrozne podobná Hiraishimu no zároveň s viac muchami, než by bolo praktické. Každopádne som ju mienila znova nejak obnoviť a vydolovať zo záhybov mojej mysle. Tu som samozrejme nemohla trénovať nejaké deštruktívne techniky no našťastie práve táto žiadnou deśtruktívnou technikou nebola. Jednalo sa o obrátené kuchiyosen. Keďže som si pamätala meno, nemusela som moc rozmýšľať nad tým, aké pečate musím použiť. Skôr než som to však mohla čo i len raz aplikovať, potrebovala som vytvoriť pečať a tým niekde umiestniť moju vlastnú kuchiyose značku, na ktorú by som samú seba privolala. Prstom som si už po niekoľký krát začala kresliť po deke, ktorá bola na posteli, na ktorej som sedela. Najprv len nejaký kruh a následne znaky, ktoré sa mi vynárali z pamäte, naozaj som si však nevedela spomenúť na jeden malinkatý detail. V minulosti som dokázala pečať umiestniť len dotykom.. teraz som ju sotva dokázala nakresliť na papier. Bol to celkom boj so mnou samotnou, kým som si však nakoniec spomenula. Dokreslila som posledný znak a s celkom dobrým pocitom som sa na svoj výtvor pozrela. Samozrejme som nepoužívala žiadny atrament, len moju vlastnú chakru. Pečať sa trblietala na perine a ja som do nej nakoniec ťukla pravým prstom, čím som ju zrušila. Bola preč no aspoň som si dokázala rozpamätať, ako sa k mojej bývalej hlavnej technike dopracujem. Teraz už stačilo len pečať znova niekam umiestniť. Tento krát som sa postavila a umiestnila som ju na náprotivú stenu. Trvalo mi to necelú sekundu, páč som ju mala v hlave otisknutú dosť dobre. Musela som si ju tam.. kvázi vypáliť, samozrejme nie fyzicky či podobne. Proste som si ju mienila pre tento krát zapamätať, nech už by sa jednalo o čokoľvek. Pomalými krokmi som prešla do stredu miestnosti, až som sa nakoniec obzrela a podišla som až k dverám, ktoré som zatvorila. Nechcela som ich predsa len rušiť či podobne. Poskladala som pečate no pri druhej sa mi ruky zaplietli a ja som sa s povzdychom musela posadiť na zem. Stále som bola rozrušená a trocha som sa bála využívať chakru, kvôli Kyuubimu no.. čo už. Navyše som stále mala v hlave, že sa mi chakra úplne nedoplnila. Mala som vlastne doplnenú len malú časť vďaka chakrovej pilulke, ktorú som pred chvíľou do seba hodila. Ďalšie som však už nemala a tak som mienila techniku spraviť hneď na prvý, či druhý pokus. Chcelo to sústredenie, ako nikdy v živote. Musela som si to pripomenúť, ten pocit.. pred šiestimi rokmi som ju dokázala využívať inśtinktívne a aj keď som nebola v pečatiach dobrá, táto technika potrebovala len tri a tie som dokázala zložiť v dosť dobrej rýchlosti. Boli to predsa len jediné pečate, ktoré som kedy musela skladať.
Pri mojom prvom pokusu sa nestalo nič. Teda takmer.. stalo sa však len to, že sa pečať na stene rozpadla. Nemala som na výber, len sa postaviť a znova podísť k stene, kde som ju znova musela umiestniť. Vedela som však, že to nebola chyba v pečati ale v tom, že zlyhalo moje obrátené kuchiyosen. Bolo to dosť.. no hazardovanie so životom. Keď ešte zlyhala pečať, bolo to v poriadku.. mohla som sa však sama presunúť niekam úplne inde a keďže som nemala zmluvu, bohvie v ktorom svete by som sa prebrala. Vlastne som sa ani nemusela prebrať, pokojne ma to mohlo roztrhať na malé kúsky. Druhý pokus musel vísť, či sa mi to už páčilo alebo nie. Nesedela som však. Nechcela som si znova sadnúť, čím by som získala nejaký ten pocit pohodlia a moje sústredenie by sa tým narušilo. Zloženie pečatí mi tento krát trvalo zlomok sekundy.. predsa len.. boli už tri a ja som ich v minulosti pouźívala toľko krát.. hlavne v tomto slede. V momente moje telo zavalil obláčik dymu a ja som sa objavila na stene, kde som umiestnila pečať. Neusmievala som sa však. Volakedy by som mala radosť, že sa mi podarilo na niečo sa rozpamätať, alebo sa niečo naučiť, teraz som sa však z takejto triviálnosti usmievať nemohla. Túto techniku som sa predsa len naučila na to, aby som mohla využiť moent prekvapenia a sundať nepriateľa behom prvých troch sekúnd boja, čím by som zabránila zbytočným vedľajším efektom prípadného súboja, ktorým by mohol ohroziť ostatných v mojom okolí. Bola to technika, ktorá ma síce len prenášala no.. bola vynájdená za úmyslom zabiť. Ja som v tom nevidela nič.. vtipné.