Meno a Priezvisko: Yoshi GekooHodnosť : GeninVek: 13Narodenie: 21.3.Pohlavie: Muž(ské)Klan: GekooKG:-Sensei:-Charakter: Yoshi je celkom inteligentný, šikovný . Často moc náladový , urážlivý ale najmä priateľský a ochotný. Humor mu nechýba a nikdy s ním neni nuda.
Narodil som sa v jeden krásnu mesačnú noc. Na oblohe ste mohli vidieť mnoho hviezd. Od narodenia ma vychovávali moji dvaja rodičia zo zbytkom klanu. Najviac som bol naviazaný na svojho otca. Ako malý som sa hrával z ostatnými deťmi v kirigakure. Boli sme taká malá banda deciek , ktorá behala po uliciach a všetci starý na nás nadávali. Ach tie staré dobre časy. Ako malý som sa nezaujímal o nejakú kariéru nejakého veľkého shinobi. Po nástupe na akadémiu ma však takéto veci začali zaujímať. Banda deciek sa stala minulosťou. Venoval som sa viac učeniu a trénovaniu dokonca ma aj môj otec učil trénovať. Patril som do liečiteľského klanu a tak som sa najviac zameriaval na defenzívu. Deti sa mi v akadémii smiali s toho dôvodu , že už som na nich nemal čas. Hovorili mi , že som slabocha a že keby na mňa niekto útočil tak sa aj tak neubránim. Moja opozícia voči týmto urážkam skončila vždy bitkou a tak si ma niektorý občania aj tak „zaškatulkovali“ , že som proste nebezpečný a pritom som veľmi mierumilovný . Po ich dlhých urážkach som sa snažil vrátiť sa do tejto skupinky aby sa mi konečne prestali smiať. Začal som najskôr tak , že som sa začal baviť s členmi a nakoniec až so samotným „leadrom“ skupiny , ktorým som kedysi bol ja . ďalej bola akadémia v poriadku . Teda ak sa dá nazvať „v poriadku“ keď ma buzerovali za to , že som sa zhoršil . Tvrdili , že skupinka ma kazí, ale bez nich som bol proste „outsider“ a to som určite nechcel a tak som s do skupinky zaradil. Nemohol som sa len tak prestať učiť a tak som sa začať zameriavať len na lekárske veci. Celkom mi to išlo . Trošku som ale začal lenivieť a tak som si zvykol , že ja budem liečiť a ostatný bojovať a to mi aj vyhovovalo , totiž to som ani nemal rád fyzické násilie. Ako nebol som žiadna padavka ale bezdôvodne som sa nebil. Akadémia sa flákala a ja som si predstavoval aký budem medic-ninja. V mojom klane som sa učil zdokonaľovať liečenie. Samozrejme neboli to nejaké techniky ale také liečivé bylinky som do kopy vedel dávať a tak isto som vedel aj namiešať proti jedy na nejaké jedy. Toto ma učila najmä babička , mal som ju rád. Začal pekný deň , mal som ho celý voľný a tak som od rána behal vonku s kamarátmi. Domov som prišiel unavený a hneď som zaľahol do postele. Vtedy som počul hluk zbehol som hneď k centru udalostí a videl som ako tam leží babička mŕtva. Babička bola veľmi stará a tak sa to od nej dalo čakať , nie som nejaký sadista , ale babička sa v posledných dňoch moc trápila , všetko ju bolelo a teraz má aspoň pokoj. Išli sme jej na pohreb , strašne moc som plakal a práve vtedy pršalo. Po tejto udalosti som sa stal uzavretým . Chodieval som k jazerám a sedával tam aj niekoľko hodín , občas si aj zaplakal ale najčastejšie trénoval techniky. V podstate som aj tak nemal čo na práci , lekárske veci ma vždy učila babička a teraz babička... nie je . Cez tréning som mal občas také šoky , nálady , pocity trénovať až do vyčerpania. Po tom som si len sadol, ľahol na zem a odpočíval. Začínal som cítiť energiu. Bola to chakra. Rýchlo sa obnovovala , nič také som v živote nevidel resp. necítil. Vrátil som sa domov , nikomu som nič nepovedal a ani v akadémii som o tom nikomu nepovedal nechával som si to ako záložný plán. No nemohol som to len tak nechať trénoval som čerpanie . Trénovala som to celý deň , každú voľnú minútu . Ukončil som úspešne akadémiu bez toho aby niekto vedel o mojom tajomstve . Keď som sa stal geninom dozvedel som sa niečo o našom klane- Každý člen môjho klanu bol vždy dobrý medic-ninja a na to aby sa mohli aj brániť každý má svojho kuchiyose . Nedalo mi to , bol som zvedavý , kedy vlastne dostanem aj ja svojho kuchiyose. Rodičia a nikto z klanu mi to nechcel povedať. Povedali , že to má čas , ale ja som to chcel proste vedieť a ak som stále prosil všetkých v klane aby mi to povedali . Nakoniec som to „vypáčil“ z mojej mami. Tetovanie ,ktoré mám na svojej ruke je moje kuchiyose ale čo je to zač zistím až prvý krát keď ho vyvolám a na to potrebujem kuchiyose no jutsu .Začal som si zisťovať všetko o tejto technike . Túžba vyvolať môjho kuchiyose bola tak silná , že som sa do toho úplne „zažral“ čítal som o tom tak veľa , že sa môj otec rozhodol ma ju naučiť. Skoro ráno som išiel s otcom pri jazero , ktoré bolo asi to najväčšie ktoré som kedy videl. Otec mi ukázal v čom spočíva tá technika. Bolo to spojenie medzi mnou a kuchiyose. Prvé čo som mal urobiť bolo „kusnúť“ do prstu aby mi tiekla krv, potrieť tetovanie na ruke krvou , a nakoniec som mal poskladať pečate , všetky som ovládal keďže som bol (nechcem sa chváliť) inteligentný . No nič sa nestalo. Ako to ? Bol som zmetený , čo sa to stalo? Vôbec som to nechápal no nevzdával som to. Opakoval som to stále a pomocou môjho „daru“ (ako to volám) som tú techniku zvládal použiť aj viac krát za deň. No nič sa nedialo . Prešli týždne , mesiace. A ja som pomaly prestal dúfať , že by sa mi to podarilo. Nadišla zima a ja som techniku vôbec neskúšal , chodil som sa hrať von s kamarátmi atď. No všetko sa zmenil v ten moment , keď nastal prvý jarný deň. Po zime nám v klane došli liečivé bylinky a na jar by mali nejaké už vyrásť . A tak som sa sám vydal do lesa nejaké nazbierať. Ako som tak zbieral kvetinky uvidel som nejakých ľudí. Schoval som sa do kríku a čakal kým odídu. Vtedy ma objavili . Chytili ma , nevedel som čo chceli so mnou robiť , ale asi ma chceli zabiť. Nič iné ma nenapadlo len použiť jedinú techniku , ktorú som trénoval. Použil som techniku kuchiyose no jutsu ale nič sa nedialo , tí ľudia sa len smiali. Našťastie išiel niekto okolo a oni za zľakli a odišli , mňa našťastie nechali na pokoj a keď ku mne prišiel ten neznámy človek opýtal sa ma či som v pohode , odpoveď bola jasná , bol som v pohode . Ďalej sa ma niečo pýtal ale ja som neodpovedal a utekal preč. Prišiel som k jazeru , kde ma otec učil používať techniku kuchiyose no jutsu. Bol som tak naštvaný na to že sa mi to nikdy nepodarí. Snažil som sa sústrediť ale proste to nešlo. Sadol som si a odpočíval. Celý život mi prebehoval pred očami , moja babička , celý klan , túžba naučiť sa techniku kuchiyose a ďalšie veci. Skúsil som to ešte raz a podarilo sa. Celý šťastný som sa pozrel to veľké stvorenie. Bol to obrovský tiger (viď obrázok). Začal so sa k nemu túliť a on ku mne . Nič také „chutné“ som ešte nevidel a tak som si naňho nasadol a odviezol sa s ním do klanu. Všetci boli šťastný , že som konečne dokázal vyvolať svojho kuchiyose. Ďalej už nebol problém ho vyvolať , už som sa dokázal sústrediť . Tigra som nazval Tora , je to samica . Ďalej bol môj život oveľa lepší už nikdy nebudem sám! Vrátil som sa do dediny , kde som žil ďaej svoj pokojný život, teda až na jednu vec. Raz som prišiel do kancelárie Mizukage a bol ku mne priradený sensei. Sensei , ktorý ale nebol s tejto dediny. Chodieval ma trénovať k vodopádom , neviem asi ho to miesto fascinovalo a mňa fascinoval jeho život , keď mi hovoril o jeho zemi. Bol to dobrý sensei učil ma nové ninjutsu techniky , pretože na Taijutsu moc nebol, teda to hovoril on ja som to ani nemal ako zistiť. Celkom som si naňho navykol. Každý deň sme spolu chodili von , trénovali a bavili si. Nebol nejaký moc náročný , nechcel toho odomňa moc a počase sme si na seba navykli. Naučil ma dokonca chodiť po vode alebo sa šplhať po stromoch. Avšak neskôr odišiel a ja som cítil veľkú dieru vo svojom vnútry. Priateľ , ktorý tu bol vždy pri vás je teraz nenávratne preč a vám ostali len slzy pre plač. Avšak stále mi tu ostala Tora , ktorá sa ku mne vždy chovala ako moja matka. Po niekoľkých týždňoch nič nerobenia ma Tora prehovorila aby sme išli spolu trénovať.
Techniky:E-techniky
C- Kuchiyose no jutsu
C- Suiton: Mizurappa
C- Suirō no JutsuBody:Nin:3.5
Tai:2
Gen:0,5
Int:2
Sila:1
Rýchlosť:2
Chakra:2
RP:2
Celkovo: 15- Inventár:
[/size]
10x kunai
10x shuriken
3x proti jed
Kirigakure
Iwagakure