Shintei [ČLEN AKATSUKI]

pro **Akasuna no Zen** Sat 29 Dec - 19:56

Shintei

Vek: 27
Pohlavie: Muž
Klan: ~
Hodnosť: Akatsuki člen, S rank
Kinjutsu/Kekkei Genkai: Jiongu

Shintei je vysoký, vypracovaný chlap so zelenými očami. Už z diaľky jeho postava vyvoláva strach a rešpekt. Jeho telo pokrýva niekoľko jaziev spôsobené pri bojoch. Jeho husté, čierne vlasy má až po ramená, no vďaka maske skrýva svoje vlasy a väčšiu časť tváre. Pri pohľade naň je vidieť len žiariace zelené oči. Tieto oči získal z časti vďaka Kinjutsu Jiongu, niekedy sú aj jeho oči úplne čierne a niekde vyzerajú akoby boli podliate krvou. Shintei je chladnokrvný, neuznávajúci autority shinobi. Záleží mu len z väčšiny na sebe. Je prísny, no svojou podstatou aj starostlivý. No a jeho základná črta povahy je nevyspytateľnosť...

Sen: Shintei v podstate sen nemá. Nikdy ho ani nemal, a tak je to až doteraz. Neriadi sa ani nijakými pravidlami, väčšinou skôr iba akceptuje tie čo sú nevyhnutné, a inak robí podľa svojho gusta...

Miesto narodenia: Takigakure no Sato
Miesto vzrastania: Takigakure no Sato, neskôr svet
Zameranie: Kinjutsu~Jiongu/Taijutsu/Ninjutsu/Rýchlosť/Sila/Plánovanie
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

~Body~

Ninjutsu: 5
Taijutsu: 5
Genjutsu: 3
Inteligencia: 4
Sila: 5
Rýchlosť: 5
Chakra: 4
RP: 3
~Schopnosti~

Shintei sa zameriava na boj pomocou svojho Kinjutsu - Jiongu (S rank). Popravde, aj keď ovláda Jiongu tak ho zas až tak často nepoužíva. Skôr sa spolieha na Taijutsu boj, v ktorom je veľmi dobrý, alebo sa spolieha na vymoženosti Ninjutsu, ktoré mu Jiongu ponúklo. Táto vymoženosť je ovládanie všetkých piatich hlavných elementárnych podstat vďaka jeho piatim rozličným srdciam. Väčšinou používa práve techniky, ktoré ovláda z každej kategórie:

Doton: Doton: Domu (B rank)

Suiton: Mizu Bunshin no Jutsu (C rank), Mizukagure no Jutsu (D rank)

Katon: Katon: Zukkoku (rank B)

Raiton: Raiton: Gian (B rank)

Fūton: Fūton: Atsugai (rank B)
Čo sa týka ostatných techník, radí sa sem ešte Shunshin no Jutsu (D rank), a všetky základné techniky E ranku...
Vybavený je základnou ninja výbavou, medzi ktoré priradil ešte zopár piluliek na doplňovanie chakry či krvi. Zbrane v podstate nepoužíva žiadne, väčšinou bojuje už spomínanými technikami alebo svojim Kinjutsu...

_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

Príbeh...
Bol pochmúrny, daždivý deň. Tmavé mraky zahaľovali celú oblohu nad Takigakure, a zabraňovali preniknutiu lúčov slnka. Mraky naopak prepúšťali kvapky vody, ktoré v hustom padaní dopadali všade do ulíc Takigakure. Aj napriek pochmúrnosti dňa, to bol pre jeden párik ten najšťastnejší deň. V nemocnici bolo totiž rušno kvôli novorodenému chlapcovi, Shinteiovi. Pôrod nemal žiadne problémy, prešiel bez ťažkostí a zato všetko mohla už teraz trojčlenná rodinka vďačiť výborným doktorom a medicom.
Rodičia sa už hneď tešili na príchod domov, čo však nemohli okamžite uskutočniť. Museli si ešte na pár dní oddýchnuť v nemocnici, a až po nich si mohli túto radosť z príchodu splniť.

Po ubehnutí niekoľkých dní, doktori konečne vyprevádzali rodinku k východu. Rozlúčili sa s nimi, popriali im veľa šťastia a zdravia, až sa rodina ocitla na ulici...
Po príchode do menšieho domu, v ktorom bývali, mohli začať život konečne ako rodičia. Tak dlho sa nato tešili, a tento ich malý sen sa mohol konečne vyplniť. Čas začal pomaly plynúť. Shinteiov otec pracoval ako shinobi, hoci nie práve veľmi platený. Dostával primeranú dávku, ktorá rodine stačila na všetko potrebné a viac vlastne ani nepotrebovali. Jeho mama naopak nepracovala, bola doma a starala sa o domácnosť, teraz už aj o dieťa. Shintei si týmto ale uvedomil, že sú peniaze dosť vzácne a nemali by sa utrácať na voloviny, čiže sa u neho prejavila akási úcta k nim. A vlastne ani ich v detstve nepotreboval. Mal lásku, mal oboch rodičov, a to mu úplne stačilo. Nikdy netúžil po kopách hračiek, po každodennej dávke viacerých maškŕt, ani ničoho podobného. Žil si tak, ako mu to vyhovovalo, a nikdy si nesťažoval.

Čas plynul ďalej, a Shintei postupne dospieval viac, a viac. Dalo by sa povedať, že jeho život bol ale dňom ku dňu stále rovnaký. Nič veľké nezažíval, nikde ani nechodil, okrem akadémie a najviac dvora ich domu, kde občas trénoval s otcom, keď mal čas. Tu sa našiel totiž problém. Otec býval doma menej a menej. Čoraz viac práce mu pribúdalo, a tým čoraz menej času mal na rodinu. Shinteiova mama to chápala, musel pracovať aby mali peniaze. Lenže jedného večera sa pre dôvod, ktorý Shintei nezistil, strhla medzi nimi hádka. A nie hocijaká. Bolo ich počuť hádam aj na ulicu, a bolo to hrozné aj počúvať. Shintei sa schoval a zamkol v izbe, schúlil sa v deke do rohu izby, a zahľadel sa na dvere, či skôr svetlo, ktoré vychádzalo z prahu dvier. Občas toto svetlo stmavlo, keď hádajúci sa rodičia prešli po chodbe pre dverami a bohvie kde zase zašli.
Táto hádka trvala asi do tretej hodiny v noci. Vtedy sa svetlo konečne zhaslo, zazneli dva buchoty rozličných dvier izieb, a všetko utíchlo. Hádka ostala nedokončená, a obe strany sa stiahli do izieb. Konečne Shintei, aj keď nie práve pokojne, mohol zaľahnúť a nechať svoje myseľ aj telo odpočívať...

Ráno, keď sa Shintei zobudil, boli obaja rodičia už hore. Myslel si, že už sú uzmierení a domácnosť je opäť normálna. Lenže keď vyšiel z izby, a obhliadol si situáciu, zistil niečo iné. Rodičia sa doslova ignorovali, aj napriek tomu že sedeli v jednej a tej istej miestnosti, v kuchyni. Mlčali, dívali sa kade-tade, ale hlavne nič nevraveli medzi sebou. Vznikla z toho nakoniec nad mieru tichá domácnosť, v ktorej za celý deň padlo len zopár viet. Teda, ak sa mal vôbec kto s kým rozprávať. V podstate to nebola len tichá, ale ešte aj prázdna domácnosť. Otec býval teda často v robote, matka vysedávala sama v miestnostiach, a Shintei sám trávil čas pozeraním sa z okna. Malo to ale výhodu. Shintei sa touto samotou aspoň mohol častejšie venovať vlastnému trénovaniu a učeniu, čo potom ukázal aj v akadémii kde si to učitelia rýchlo všimli.
Lenže všetko má svoje plus aj mínus. Mínusom bola nová činnosť, ktorú si našiel otec. Po práci sa vždy sám posadil do kuchyne, a až do noci vysedával s fľaškou alkoholu pri stole. Začalo sa to opakovať, každú noc takto popíjal, a množstvo vypitých fliaš stúpalo aj s počtom večerov, ktoré sa takto opakovali. Jedného večera si vypil zrejme viac než dosť, a vstúpil do izby kde spala matka. Nielen že ju schválne zobudil, ale navyše ju aj vyprovokoval k ďalšej hádke, ktorá trvala opäť dlho a dlho.
Keď sa to zopakovalo po tretí krát, matka si povedala "A dosť!". Deň po cirkuse ho opustila, a Shinteia si vzala so sebou. Dalo by sa povedať, že jednoducho od otca ušli, a ani to neľutovali. Mama sa so Shinteiom ubytovali u starých rodičov, aspoň zatiaľ kým si nezarobili viac. Toho sa však ani nedočkali. Mama sa zamestnala v malom obchode, kde dostávala plat o polovicu menší než ten otcov, ale aj ten stačil aspoň na základné veci. Plus im pomáhali starí rodičia.

Život Shinteia nakoniec plynul už iba s láskou od jedného rodiča, zatiaľ čo s otcom to dopadlo bohvie ako. Aspoň vďaka svojim častým tréningom Shintei dokončil akadémiu, a pridelili mu hodnosť Genina. Zaradil sa do tímu, ktorý bol spravený z tých najúspešnejších Geninov, ktorý prešli. Rovnako bol k nim pridelený aj Jounin, ktorý mal predpoklady spraviť z nich aj najlepších Chuuninov, neskôr aj Jouninov. Tento tím mal však jeden háčik, alebo teda jeden z tímu bol tým háčikom. Aj keď výsledky mal dobré, bol to poriadny lump. To sa potvrdilo jedného večera...
Časom sa tím spoznal tak dobre, že si nikto z nich nemyslel žeby ich niekto z nich mohol niečím prekvapiť. To bola však mýlka. Lump v členovi tohto tímu sa prejavil už po niekoľkých dňoch...
Jedného prekvapivo tichého a pokojného večera sa Shintei prechádzal po ulici. Takéto ticho mu vyhovovalo, konečne ho nič nerušilo a mohol aj sto percentne myslieť a rozmýšľať nad vecami, ktorých mal v hlave mnoho. Z kľudu ho ale po krátkej chvíli prerušil rachot, dupot a zvuk akéhosi bláznivého kričania. Keď sa otočil za zvukom, aby zistil čo to má byť, uvedomil si že sa priamo na neho rúti jeho kolega z tímu, a že sa za ním hrnie asi okolo päť ďalších ninjov. Neboli to nepriatelia, ale strážnici budovy. Kolega Shinteia zatiahol za rukáv, potiahol ho so sebou a donútil ho tak bežať s ním, keďže inak by padol na hubu. Čo iné mu teda ostávalo, bežal teda s ním aj keď situáciu nechápal. Hoci, začínal tušiť čo to asi bude.

Čo sa to deje?! Počas behu mu Shintei zakričal otázku, a lumpový kolega mu len z rehotom ukázal nejaký čierny zvitok, ktorý mu prehodil do rúk. Zaujímalo ma, čo ten zvitok obsahuje. Ale nepustili ma k nemu. Tak som si ho požičal! Bláznivo mu odvetil, a Shintei sa zdesene zadíval na názov, ktorý stál uprostred čiernej ničoty na zvitku. Jiongu... Šepol potichu názov, a odrazu zrýchlil v behu. Niečo o tom už začul, ale nevedel o tom veľa. Len to, že to bola zakázaná technika. Ty si blázon! Zakričal mu Shintei po chvíli, keď prudko zabočili do tenkej uličky. Ja viem! Zakričal mu kolega naspäť, a odrazu zastavil. Ocitli sa v slepej uličke, odkiaľ sa nevedeli dostať ďalej. Shintei mal však nápad. V týchto uliciach boli totiž kontajnery veľkej veľkosti. Bolo to ideálne miesto na skrytie, a vlastne nič iné už ani spraviť nemohli. Tak, či chceli či nie, skočili do nich a schovali sa v nich. Strážnici len dobehli do uličky, chvíľu sa dívali kade-tade, až nakoniec jeden z nich zvolal, že pokračujú ďalej. Takže rýchlo opustili uličku.
Shinteiov kolega sa z neudržaným rehotom vytrepal z kontajnera, a v rehote pokračoval ešte neviem ako dlho. Shintei vyšiel tiež, a zatiaľ čo sa on rehotal, tak otvoril zvitok. Hej! Ty magor, keď už si to ukradol aspoň si to poď prečítať. Oslovil Shintei kolegu po chvíli, kedy sa mu už zdalo že ten smiech je hraný, a aj prehnaný. Tak sa nakoniec upokojil, a obaja sa do zvitku začítali. Poslednú vetu prečítali až po dĺĺĺĺhom momente, kedy tento rovnako dlhý text čítali. Shinteia to zaujalo, a veľmi sa o to zaujímal či dokonca uvažoval o tom, že nebolo asi zlé že to ukradol. Na druhej strane jeho kolega to nazval hovadinou, vyskočil na nohy a ukázal na Shinteia prstom. Keď sa ti to tak páči, nechaj si ho! Ale berieš zato všetkú zodpovednosť! Vyplazil naň jazyk, a rozbehol sa kade ľahšie domov. Shintei najprv prekvapene sledoval jeho odchod, potom si povzdychol a nakoniec zvitok ukryl na dne svojho vrecka. Postavil sa, a aj on sa vydal pomaly domov...

Ďalšie dni boli opäť obyčajné, nikomu nič nepovedal, a vlastne to bolo také jeho malé tajomstvo, spolu s jeho kolegom lumpom. Ako tím začali plniť misie, zo dňa na deň nebezpečnejšie. Vo voľnom čase spolu veľa trénovali, alebo sa Shintei viac zaujímal o Jiongu, takže hľadal knihy kde sa o tom viac dočítal.
Dlho, veľmi dlho sa v jeho živote nedialo už nič zvláštne, a medzi tento časový úsek sa radili aj Chuuninské skúšky. Vlastne, tie boli trochu zaujímavé. Tím, ktorý mal tie najlepšie predpoklady, nesklamal svoju povesť, a všetci, celý tím skúšku zvládli na prvý krát. Nebolo čo riešiť, dostali teda hodnosti a mohli pokračovať v tvrdej drine. Lenže Shintei sa rozhodol inak, už ho nebavilo robiť furt to isté, chodiť stále len na misie a nič iné nezažívať. Doslova závidel tým, ktorí si voľne putovali svetom. A závidieť nemusel už veľmi dlho, dostal totiž bláznivý nápad. Keďže tak veľmi túžil po slobode, prečo by nemohol odísť z dediny? Nabalil si veci do vaku, spolu aj so zvitkom zakázanej techniky Jiongu, a akoby sa nič nedialo, vyrazil jednoducho von z Takigakure...

Po opustení dediny o ňom nebolo už nikde ani počuť, nikto ho nevidel a ani sa nikde neobjavoval.
Shintei sa schválne túlal po oblastiach, kam nikto nechodil. V týchto oblastiach obvykle trénoval, a hlavne...vyučoval sa Jiongu. Po čase túto techniku aj zvládol, a konečne si mohol okúsiť aj moc tejto techniky. A čo sa jeho putovania týka, po dlhých rokoch našiel miesto jemu vyhovujúce, miesto v Akatsuki...