Inuzuka Katemaro [GENIN]

Jméno a Přímení:
Inuzuka Katemaro

Vesnice:
Konoha

Hodnost:
Genin

Věk:
15

Narození:
6.2.

Pohlaví:
Muž

Klan:
Inuzuka

Životopis:
Bol krásny letný deň a nemocnicou sa ozývali výkriky práve narodeného chlapca. Jeho svetlo-modré oči stáčali pohľad najprv na šťastného ocka, potom na mamku, ktorá ho šťastne objímala.
Jeho ocko bol taký šťastný, že začal vykrikovať po celej nemocnici. „Mám dieťa! Mám dieťa!“
Chlapec sa začalo smiať a ohmatkával tvár svojej matky. Po chvíli mu matka stisla ruky svojimi a usmiala sa.
„Bude sa volať...Katemaro.“ Nežne ho pohladila po tvári. Sestričky a doktor pristúpili k matke.
„Gratulujeme vám. A ty, Katemaro, ži si šťastný život!“ Poprial lekár s úsmevom na perách.
Odvtedy sa život dvoch manželov zmenil na nepoznanie.
Ako dni plynuli, rástol som aj...Netrvalo dlho, a už som mal 4 roky. Hral som sa ako každé malé dieťa na záhrade s loptou. Občas som sa zastavil aj pri psoch, ktoré sme ako klan Inuzuka mali na dvore "povinne", ale vtedy som z nich mal ešte trochu strach, preto som sa im trochu vyhýbal. Behal som teda a hádzal som si loptu pred seba, snažiac sa dohodiť čo najďalej. Síce mi samému bolo celkom smutno, ale moji rodičia boli na nejakej misii a moja babka mala dosť práce.
Ale mal som ju radšej ako mojich rodičov, bola lepšia a čo som na nej priam zbožňoval, boli jej zvláštne ružové oči, z ktorých vždy sršala láska, radosť a múdrosť. Pred spaním mi vždy rozprávala príbehy zo života, keď bola ešte ninja.
Síce som tomu ešte nechápal, čo je to byť ninjom, ale môj sen sa zrodil presne na základe jej príbehov.
Moji rodičia však na mňa nemali dostatok času. Boli vodcovia klanu, takže mali veľa starostí a ešte k tomu dostávali misie, na ktorých boli najmenej minimálne týždeň. Niekedy to boli aj také misie, na ktorých boli aj niekoľko mesiacov.
Odrazu som hodil loptu tak, že preletela cez krík. Bolo to dosť ďaleko, takže som sa tomu náramne potešil. Rozbehol som sa, že si ju vezmem, keď v tom sa za mnou objavil nejaký ninja, ktorý mi priložil vreckovku s niečím mokrým k ústam. Nadýchol som sa toho a okamžite som spadol na zem ako vrece zemiakov.
Nestihol som ani zakričať na pomoc...
Unášal som sa sieťou snov. Sníval sa mi dosť pekný sen, z ktorého ma zobudil akýsi jemný ženský hlások, nie príliš jemným spôsobom. Schmatla ma za ramená a triasla mnou do vtedy, dokým som rozospato neotvoril oči. „Tu máš raňajky!“ Ukázala na misku s chlebom a šunkou.
„Ďakujem mami,“ povedal som rozospatým tónom.
Tú ženu to značne prekvapilo. „Ja nie som tvoja matka!“
„Čo?“ Rukou som si pretrel oči a až teraz som si uvedomil, že sa nachádzam v tmavej miestnosti plnej...Pavúkov?! Zvýskol som, pretože som bol malý, bál som sa tmy a hlavne pavúkov!
„Nevýskaj tu ak nechceš, aby sme ti zapchali ústa handrou!“ Povedala žena podráždeným tónom. Pozorne som sa na ňu zahľadel. Mala vlasy takého medového odtieňa, ktoré jej siahali po ramená, krásne priezračné modré oči, malý nos, výrazné lícne kosti a stredne veľké pery.
Na prvý pohľad vyzerala byť milá, no z toho tónu som usúdil, že milá určite nie je.
„A kde to som?“ Opýtal som sa jej aj napriek pochybnostiam že mi odpovie.
„Buď ticho, hlupák!“ Okríkla ma.
Trhlo mnou a ihneď som stíchol. Tá žena sa len postavila a odišla z miestnosti.
Pretočil som sa na posteli a zazeral som na stenu oproti. Pochytilo ma zúfalstvo a po lícach mi začali tiecť slzy.
Na jedlo som vôbec nemal chuť. Chýbam im? Hľadajú ma? Zistili, že ma uniesli? Tieto otázky trápili moju myseľ, ani sám som in nevedel odpovedať.
Prišla noc a s ňou aj obrovská zima, s ktorou som musel vydržať dvanásť hodín než ustúpila a nahradilo ho jasné slnečné žiarenie, ktoré ma zobudilo.
„Kde to som?“ Zašepkal som okamžite po zobudení, a veľmi ospalo som dvihol hlavu. Uvedomil som si, že ležím vo svojej posteli, v mojej izbe. Z chodby sa ozývali dva hlasy, otca a mamky. Zjavne sa rozprávali. Vysvitlo, že to bol len zlý sen, a bol som tomu rád. Vyskočil som z postele, a vybehol som do kuchyne. Okamžite som to vyrozprával rodičom.
„Neboj sa, to sa nikdy nestane. Sme tu aby sme ťa ochránili.“ Uistil ma ocko, a mamka mu nato prikývla s úsmevom. Než som stihol niečo namietnuť, strčili mi pred nos tanier s palacinkami, takže som sa vykašľal na sen, a pustil sa do jedla.
Ubiehali ďalšie roky, medzi ktorými sa opäť niečo stalo. Rodičia mi vlastne už v mojich prvých rokoch vysvetľovali, že patrím do klanu Inuzuka.
„Náš klan sa špecializuje na techniky, ktoré kombinuje so psými spoločníkmi. Taktiež sú naše zmysli o dosť zvýšené než zmysli ostatných.“ Toto mi povedal otec v detstve, a zopakoval mi to jedného dňa, kedy som následne započul, že sa otvorili dvere. Kukol som sa k nim, a v nich bola mamka, ktorá držala dvere, a čakala kým niekto ďalší vstúpi dnu. V tom, vstúpil do dverí malý, tmavo šedý a z časti aj biely pes. Keď som ho uvidel, takmer som vyskočil až po plafón, pretože bol vtedy strašne roztomilý, narozdiel od jeho posledného, strach naháňajúceho vzhľadu.
„Ako sa volá? A komu patrí? Necháme si ho, však?“ Odrazu som bol pri psíkovi, a objímal som ho.
„Volá sa Haimaru, a je tvoj.“ Usmiala sa na mňa mama, a vydala sa do kuchyne, pretože okrem psíka dorazila aj s nákupom, ktorý šla práve vybaliť. Bol som ešte šťastnejší, a s Haimarom som začal tráviť všetok čas, ktorý som mal.
Ubehol rok, a nastúpil som na akadémiu. Haimarua som v ten čas začal nosiť na kapucni, na ktorej som ho mal väčšinu času. Dokonca som sa s ním už vedel zhovárať, hoci väčšinou vydal iba nejaký pazvuk. Takže, začal som chodiť na akadémiu. Ďalšie dni vyzerali asi takto:
Zoskočil som vždy ráno z postele, pohladkal som Haimarua po hlave, a začal som sa hrabať v skrini. Našiel som si čisté veci, hodil som si ich na seba, a vyšiel som s Haimarom do kuchyne. Rodičia boli zjavne každý deň na misii, pretože doma neboli. Vzal som si jablko, aspoň na nejaké to najedenie, a spolu s Haimarom som sa rýchlo vydal k akadémii. O pár rokov, prišiel posledný deň na akadémii, a jej skúška, ktorou som ľahko prešiel, s dobrými výsledkami. Časy Genína sa teda začínajú!


Body:
Ninjutsu: 2
Genjutsu: 1
Taijutsu: 2
Inteligencia: 2
Sila: 2
Rychlost: 2
Chakra: 2
Ručné pečate: 2

Techniky:
S ~
A ~
B ~
C ~
D ~
E ~ Základné

Haimaru ~ Pes veľký približne ako Akamaru, verný spoločník Katemara.^^

Pak je tedy postava
POVOLENA