Hřitov

Pomaly som sa plaholčila až ku čerstvo vytvoreným hrobom. Boli celkom ďaleko od vstupu na cintorín no to ma teraz vôbec netrápilo. Na tvári som mala pochmúrny výraz, sama som vyzerala, ako keby som z nejakého z hrobov vyšla. Mala som na sebe iba nejakú dlhú bielu košelu ktorá mi siahala kúsok nad kolená.. zvyšok tela som mala proste obviazaný obväzmi a fačmi. Dokonca aj tvár. Celé pravé oko som mala zakryté vsrstvou vaty a previazané obväzom aby tam držala, mala som ich aj na čele, cez nos, bradu, krk, ruky, zápästia, hruď, brucho, stehná, lítka, chodidlá.. proste som skôr pripomínala nejakú chidiacu múmiu než shinobiho zo Snagakure no sato. V ruke som pri tom zvierala katanu ktorá však nepatrila mne. Až keď som prišla ku skupinke piatich hrobov, klesla som na kolená a katanu som zabodla pod seba. Sklopila som hlavu a doslova som sa poklonila. Posledné dva roky ste sa klaňali vy mne, počúvali ste moje rozkazy a plnili ste so mnou misie.. je mi cťou, že som mohla byť vašou veliteľko ale.. sakra.. prečo som to nemohla byť radšej ja? kto by tu bol pochovaný?.. sakra.. zasičala som cez stisknuté zuby a len som zavrtela hlavou. Z očí mi upadlo zopár sĺz no, nechcela som plakať. Ešte hodnú chvíľu som tu proste klačala a spomínala som. Na ich tváre, povahy, úsmevy aj hádky. Znova ma striasla vlna bezmocnosti, teraz som už nemohla robiť absolútne nič. Boli mŕtvy a to iba kvôli mne. Jeden z dôvodov prečo som z Anbu jednotiek odstúpila bola práve ich smrť, nedokázala som sa s tým zmieriť. Nemohla by so mviesť ďalšiu jednotku a už vôbec som nemienila v nejakej byť, zbytočne by som svojou roztrasenou povahou znova niekoho ohrozila. Nakoniec som sa však postavila a znova som odkráčala preč. Rukávom som si pretrela tvár, potrebovala som byť sama a no, nie zrovna na cintoríne. Odchádzala som pomaly preč no katanu som tam nechala, ako pamiatka, ako pamiatka na piatich ľudí ktorý boli ako moja rodina.

Po ceste sme sa rozhodli, že budeme trénovať v blízkosťi miestneho cintorína. Nchcelo sa nám trepať až tak ďaleko na tréningové miesta, tak sme našli prvé najvhodnejšie miesto a začali svoj tréning. Najskôr sme sa precvičovali v taijutsu boji. Bola výhoda, byť stále spolu, tréning sa na tak zdvojnásobovala učil sa rýchlejšie ako ostatný. Obaja sme teda bojovali proti sebe aby sme zlepšili našu rýchlosť a silu. Potom sme sa rozhodli, že sa nučimé nejaké nové chmaty, ktoré by nám v boji proti ostatným hráčom mohli pomôcť.