Dom Nomochi Techi-ho

Pomaly som sa prechádzal po chodbe. Akonáhle som zastal pred dverami vedel som, že tento byt je môj. Bol to taký inštinkt. Vošiel som dnu a povedal pre seba:"To je ono!"akonáhle dopoviem hodím sa na posteľ." Konečne posteľ."

Po chvíli sa postavím a pozerám von oknom."Musím ísť na vzduch. Vyspím sa potom. Teraz sa ide žiť!"s týmito slovami som odišiel preč.(presun)

Dorazím sem. Odomknem dvere a ľahnem na posteľ."Mám tam ísť. Už teraz si o mne myslí, že som debil. Ale keď už som jej to sľúbil."poviem pre seba, podvihnem sa a zoberiem si brašnu. Pred dverami zaváham. No prejdem cez ne a zamknem ich. Pomalým krokom a zvedavým hlasom sa pýtam kde sa nachádza nejaké tréningové miesto.(presun)