Toshio Toppu [GENNIN]

pro Toshio Toppu Fri 9 Nov - 17:51

Meno/Priezvisko:
Toshio Toppu

Hodnosť:
Genin

Vesnice:
Iwagakure no Sato

Vek:
17 rokov

Pohlavie:
Muž

Sen:
Žiť a zomrieť ako pravý shinobi.

Rodina:
Toppu

Podstata:
Doton (aktívne), Katon (pasívne)

Krevní skupina:
0

Kekkei Genkai:
Yoton

(Yoton je Kekkei Genkai které vzniká spojením dvou základních elementů. Ohně a Země. Je používané nejčastěji ze střední vzdálenosti a jeho síla spočívá ve vysoké teplotě. Dosahuje totiž teploty mezi 700 až 1200 stupni celsia. Toto kekkei genkai dokáže manipulovat i s vyhaslou lávou a to tím způsobem že za velmi málo chakry dokáže lávu opět rozehřát a znovu použít. Pokud se uživatel nachází na místě kde je sopka či lávové jezero dokáže k jeho technikám přidat i lávu z vulkánu. Mocnější uživatelé dokáží přimět sopku k výbuchu což ovšem uživatele připraví o obrovské zásoby chakry. Zvláštnosťou u niektorých užívateľov, čo sa týka aj Toshia, že sú imunni voči láve. Teda láva im nemôže spôsobiť vonkajšie poškodenia pri dotyku či inom kontakte, netýka sa to vnútorného poškodenia to by ich zabilo ako každého iného. Co je na tomto Kekkei Genkai zvláštností je že lávě dokáže uživatel měnit teplotu. Může ji tedy nechat zchladnout až na 300 stupňů a následně ji rozehřát až na maximální teplotu, čili 1200 stupňů.)

Charakter:
Toshio nie je obyčajným dieťaťom, pretože hoc mal krásne detstvo jeho charakter zmenila cesta. Stal sa z neho zamyslený, večne premýšľajúci človek pokojného charakteru. Každú situáciu berie vážne, ale aj so stoickým kľudom. Preto sa dokáže vyrovnať bez problémov s akoukoľvek situáciou a pružne na ňu reagovať. Ťažko ho vyvedie niečo z miery, ale je to často usmievavý človek. Z toho dôvodu berie svet zároveň aj hravo a sem tam si neodpustí mať dobrú náladu aj celý deň.

- Zbraň, vybavení:
ZVN, Katanu čiernej farby, ktorú dostal ako dar od klanu pri svojom príchode domov.

Příběh / Životopis:

,, Všade naokolo samá krv a telá padlých. Rozliehajúci sa krik a ston, nie len živých, ale aj mŕtvych, šíril sa bojiskom. Strach, žiaľ a bolesť bola cítiť v každej časti zeme, rovnako ako beznádej zírajúca z očí umierajúcich. Život bola jediná vec, ktorá po nádeji umierala ako posledná keď z očí statočných vymizlo aj posledné svetlo slabej nádeje na prežitie.“

,, Toto bol posledný zápis z knihy, ktorú som našiel pri svojich cestách. Celé strany popísané jedinou osobou. Strany poznačené nie len atramentom, ale aj krvou. Popisujúce udalosti a ich nezmyselnosť, ktoré sa vo svete odohrávajú. Slovo po slove pri ich čítaní sa tie písmená nezarývali len do vzduchu vôkol mňa, ale aj do mojej mysle a hlboko hlboko do môjho vedomia. Prečítal som každú jednu z týchto strán a nie len raz, ale hoc aj tisíc ráz. Hľadal som v nich význam alebo pointu. Snažil som svoju mladú, neskúsenú myseľ zamestnať problémom, ktorý nedokázal vyriešiť ani autor tých riadkov. Pokúšal som sa prísť na to prečo sa to muselo udiať a čo sa vlastne udialo v tie momenty, ktoré pisateľ tak poctivo písal...
Ale vráťme sa späť ku mne. Moje meno je len jedno z mnohých, meno, ktoré raz začujete a už nikdy viac možno nespoznáte. Toshio Toppu, také meno mi bolo dané do vienka a s ním aj žijem. Narodil som sa v malebnej vesnici meno Iwagakure no Sato, do rodiny, ktorá si ctila tradície a zákony. A ctí ich veru aj doteraz a to, že tieto riadky píšem je taktiež z príčin týchto tradícii. Ale nebudem predbiehať predsa. Moje detstvo bolo jedno z tých najkrajších. Sprevádzali ho milujúci rodičia, obetavá rodina a krásna vesnica, kde som vždy našiel svoje útočisko. Kde som mohol stráviť svoje detské časy a vymýšľať hry od výmyslu sveta.
Presne takéto bolo moje detstvo. Bez slov musíš, povinnosť či shinobi. V našej rodine sa vravelo, že len z milujúcej osoby, môže sa stať pravý shinobi. A tomu som veru nikdy nechápal. Odpoveď na túto otázku z úst každého bolo iba... dozvieš sa v pravý čas a ak nie, tak nie si hoden tohto titulu. Ako malého chlapca, ktorý tomu nerozumie ma to veľmi mátalo a ničilo keď som nemohol dostať odpoveď na to čo som chcel vedieť. Ale mali pravdu... nebol som pripravený postaviť sa na túto cestu. Bol som obyčajné dieťa a ani netuším prečo bol som ním celých 10 rokov. A prečo je to také nezvyčajné? O našej rodine sa totiž vravelo, že je výnimočná a, že ak z nej vyjde nejaký shinobi tak je hodný rešpektu. Ale v 10 rokoch moji rovesníci už dávno držali zbraň v rukách a nosili titul prinajmenšom Genin. Preto to začudovanie, že moje detstvo trvalo takto dlho.
Po týchto rokoch prvý raz prišli slová ako mal by si a povinnosť. A tak konečne som začal byť trocha v pozornosti, ktorú som predtým nemával. Síce formou hry, ale začali ma trénovať v boji. Síce formou hravosti, ale učili ma základy poznania. Síce formou príliš jednoduchou, ale pre mňa vhodnou. Za štyri postupne slová a hry začali nadobúdať reálny zmysel. Pretože z nevinnej hry sa vykľul boj a zo zbytočných vedomostí zbrane. Vraj som bol dostatočne pripravený na akadémiu. A tak som tam hoc v tomto veku, ale nastúpil. Sedel som tam deň po dni, hodinu po hodine, moment za momentom. Moje vedomosti a schopnosti, ktoré boli ako model tu dostávali skutočné zmeny. Nedbalých kriviek sa tu stávali ukážkové tvary. S poznaním a učením som problém nemal, pretože k tomu som bol vedený už dávno predtým než som prešiel tými dverami. Celý ten čas ma pripravovali na to aby som ukončil svoje detstvo ako šťastný človek. A preto od stola v akadémii, díval som sa vonku na priateľov, ktorí už v tú dobu mali zbrane a ruky pošpinené krvou obhajujúce to ochranou vesnice. V mojich ešte detských očiach to bolo nepochopiteľné a mohli to byť aj hodiny čo mi to vysvetľovali a ja som aj tak nebol schopný pochopiť to.
Až vo svojich 15 narodeninách vyšiel som akadémiu a stal som geninom. Podľa ostatných som bol shinobim, no moja rodina uprednostnila výraz ninja. Ale moja radosť netrvala dlho pretože v rovnaký deň sa slová mal by si a povinnosť zmenili na musíš a preži. Dozvedel som sa prvú a najstaršiu tradíciu, ktorú naša rodina zachovávala a tou bola skúška prežitia.
Preto či som chcel alebo nie, či som plakal či sa smial, či prosil alebo žiadal, musel som opustiť náruč svojich rodičov a prvý raz vidieť bránu vesnice. No nie pred svojimi očami, ale za vlastným chrbtom. To prvé čo som pri narodení videl sa so mnou teraz lúčilo pri bráne akoby to bolo to posledné čo som mal vidieť. A tu začala moja cesta, ktorú by som mal nazývať cestou shinobi.
Moje kroky viedli neznámo kam a neznámo kedy zastanú. Prechádzal som dňom i nocou, zdolával som vysoké hory či hlboké rieky, stál zoči voči hladu aj nebezpečnému zvieraťu. Tu sa začali meniť moje vedomosti na realitu. Tu som mohol pochopiť, že každá informácia má cenu zlata a každá schopnosť tvoriaca výhodu mala cenu života. Toto všetko malo z chlapca predsa stvoriť muža. Až na jeden deň. Na deň kedy moje kroky zašli tam kam nemali.
Osud, karma, či náhoda ma zaviedli na krvou posiatu zem, ktorá ronila slzy za ninjov, ktorých telá tam ležali. V potoku krvi, ktorý niesol sa starým bojiskom pri mojich nohách zastala kniha. Kniha, ktorá zmenila môj život a neurobila z chlapca muža lež zmenila jeho duša naveky. Kráčal som v stopách slov, ktoré som doslova hltal každým kúskom a každým momentom. Snažil som sa nachádzať zmysly, ktoré tá kniha skrývala. Celé tie mesiaca ma viedli len tie slová. Ukázali mi desiatky masakrov, zaviedli ma na stovky miest, ktoré boli zmenené na nepoznanie, odhalili mi tajomstvá, ktoré neboli určené moje oči. No, až dva roky mi trvalo kým som sa dostal na poslednú stranu. Až po dvoch úpenlivých rokoch som zistil, že celý môj život mi potajomky, nevedomiac celá rodina podsúvala zmysel života, ktorý som nevidel. Vkladali do mňa rôzne myšlienky, podstaty, zmysly a ja som ich dokázal až teraz čiastočne pochopiť. Autor tej knihy, ktorú som nosil so sebou som nikdy nestretol a mám dojem, že ani nikdy nestretnem pretože naše cesty boli hoc možno rovnaké, no rozišli sa na ceste života.“
,, Shinobim sa smie sa stať jedine osoba milujúca.“
,, Tieto slová zneli ako posledné mi pri mojom odchode a boli to aj slová, ktoré mi pílili uši celé roky a až na konci tejto cesty som snáď prišiel na ich význam a aj na význam môjho poslania.
Videl som toľko utrpenia, žiaľu, smútku a smrti. Videl som toľko bojov, ktoré nedávali zmysel a toľko zbytočných obetí len pre nič. A prečo len taký zlomok z nich sa mohlo nazývať shinobim?
Ako môžete bojovať dlhšie ako je možné, ako môžete bežať rýchlejšie ako je možné, ako môžete bojovať urputnejšie a zúrivejšie bez toho najobyčajnejšieho pudu aký existuje? Strach zo smrti je pocit, ktorý nás sprevádza. Ale shinobi predsa pocity nemajú tak ako môžu byť tvormi milujúcimi?
Pretože na sklonku smrti keď vidíme do očí našej vlastnej smrti a cítime jej chladné a tuhé objatie. Vtedy vieme, že strach je to posledné a najmenej dôležité v našom živote. A iba tvor milujúci môže cítiť strach zo smrti a v tom momente keď prekonáme vlastný strach a zbavíme sa ho a príjme to aký sme. V tom momente sa z toho istého tvorenia rodí shinobi. A len tento shinobi dokáže naplniť svoje srdce presvedčením a sňať zo seba mrazivé objatie smrti. Len a len on dokáže tisíc ráz padnú no tisíc ráz povstať ešte mocnejší. Snaha ochrániť seba samotného a ostatných vo chvíľach najťažších nie je slabosťou vedz silou. Preto sa tu dva paradoxy stretávajú a tvoria jeden zvláštny celok.
A s týmto poznaním svoju cestu končím. Po vzore shinobiho, ktorý svoje posolstvo rozoslal do mňa som sa vrátil na to miesto kde som túto knihu našiel. Telá, smrť, krv a beznádej tú síce nebola, no zem podo mnou si ju dobre pamätala. Zatváram teda túto knihu a vkladám do nej svoju kapitolu. Vraciam knihu tam kde som ju našiel v nádeji, že tieto riadky možno aj dávno potom čo tu nebudem nájde niekto iný a možno v nich nájde svoj vlastný zmysel. Ukladám teda svoje spomienky do týchto slov a navždy ich opúšťam. Preto možno táto kapitola končí, ale ďalšia na mňa čaká uprostred dnes slnkom posiatej Iwagakure no Sato. A pri bráne, kde na mňa čaká objatie po ktorom som dávno prahol. Objatie, ktoré si snáď zaslúžim a titul shinobi, pretože som jeho zmysel našiel a hodlám podľa neho žiť. Pretože tak ako zákon a tradícia vraví musí, myslí tým zároveň aj môže. Pretože je len na mne akou cestou sa vyberiem.“

Bodové hodnotenie:

pro Akihiro Kazuki Sat 10 Nov - 17:44

Uhm, nemám výhrady a jelikož názor na tento životopis jsem už psal minule, když si jej sem házel u jiné postavy, tak myslím, že není problém... velmi pěkné ^^

POVOLENO