Kisui

pro Anonymní Fri 14 Sep - 15:42

Jméno a příjmení:
Kisui

Věk:
28

Pohlaví:
Muž

Hodnost:
Akatsuki Leader

Kekkei Genkai:
Rinnegan

Místo původu:
Amegakure no sato

Povaha:
Povahou som si všetko znenávidel a jediné čo mám rád je bolesť druhých,ich utrpenie a všetko čo sa toho týka.

Body:
Taijutsu: 5
Ninjutsu: 5
Genjutsu: 3,5
Inteligence: 4
Síla: 4,5
Rychlost: 4,5
Chakra: 4
Ruční pečetě: 3

Techniky:
Techniky Rinneganu

Spoiler:

E rank techniky

Životopis postavy:
~Pokojný začiatok~
Všetko sa to začalo v dedine menom Amegakure.Bol pokojný,ničím nerušený deň.Pofukoval slabý vietor,a vonku bolo príjemne.Práve v takýto deň som sa narodil.Hoci,v čase keď pôrod prebiehal sa spustil dážď.No aj tak to bol nádherný deň.Pokiaľ viem,môj pôrod prebehol bez vážnejších komplikácii,a moji rodičia sa tešili zo zdravého prírastku do rodiny.A môj život sa mohol začať.Detstvo som nemal ničím výnimočné,chodil som na Akadémiu ako každí iní,a celkom sa mi aj darilo v učení.Všetko bolo v úplnom normále,až do chvíle,kedy sa niečo udialo.
~Zlyhanie?~
Tím pod velením môjho otca bol práve na pomerne náročnej misii.Účel misie bol nájsť skupinu mužov,ktorý napádali pocestných a masakrovali ich.Ako šli po ceste,netušili že sú sledovaní.Taktiež nikto z nich nevedel,že sa hrnú do pasce,ktorú nastražila spomínaná skupina.Cesta ich zaviedla cez les k malej čistinke,ktorej okolie tvorili už len skaly.Medzi nimi bol priesmyk,cez ktorý mali pokračovať v ceste.Nebol to však veľmi dobrý nápad...Tím teda pokračoval v chôdzi.Keď akurát prechádzali cez skaly,na otca niekto zaútočil spredu,zatiaľ čo zvyšok skupiny sa dostal za jeho chrbát k tímu.Kým sa otcovi podarilo zneškodniť svojho protivníka,jeho tím už ležal na zemi.Udialo sa to veľmi rýchlo,a v chvíľu nevedel čo mal robiť.Protivníci však nečakali,a hneď zaútočili.V tú chvíľu sa ale stihol prebudiť,a odrazil ich útok,po ktorom následne začal utekať smerom naspäť.Skupina ho nasledovala cez les,kde sa im stratil.Otec im teda unikol.Na ďalší deň sa vrátil do dediny,aby podal správu o neúspešnej misii.Táto správa sa rýchlo dostala do každého kútu dediny,a vedeli o tom všetci.Nie len otec,ale aj ja a moja matka boli od toho dňa opovrhovaný ostatnými,a najmä rodinami zosnulých Geninov.Otca tiež degradovali z funkcie Jounina.Nie preto,že nesplnil misiu,ale preto,že nedokázal ochrániť tím,ktorý mu bol zverený.Toho dňa,ku mne večer prišiel otec do izby,a povedal mi,že nech nikdy nespravím takúto chybu,ako on.Mal pritom dosť zvláštny výraz,a celkovo sa zvyšok večera správal divne.Keď už bolo dosť hodín,všetci sme šli spať.V noci ma zobudil rachot,ktorý vychádzal z kuchyne.Myslel som si,že len niekto nemôže spať tak si dáva niečo pod zub,samozrejme to bol omyl.Po chvíľke rachot prestal,a ja som pokračoval v spánku.
~Cudzí ľudia v dome,matkin plač,...Niečo sa deje!~
Ráno som vstal ešte zavčas,opäť ma zobudil nejaký zvuk.Tentoraz to však nebol rachot,ale tragický plač mojej matky.Vyliezol som z postele,a zbehol som do kuchyne,aby som pozrel čo sa stalo.Keď som však už vstupoval do kuchyne,matka sa ihneď vrhla ku mne a odviedla ma späť do izby.Stihol som si všimnúť iba pár ľudí,ktorý stáli pred kuchyňou.Keď ma odviedla do izby,povedala mi nech tu ostanem,a nech radšej ešte idem spať.Potom zabuchla dvere a pravdepodobne sa vrátila do kuchyne.Ja som ale spať nemohol.Nedalo sa to,keď som vedel že sa niečo deje,ale zároveň som nemohol vedieť čo.Iba som si ľahol a začal som premýšľať čo sa mohlo stať.Trvalo to pár hodín,kým sa matka vrátila do mojej izby,a so zdrveným výrazom si sadla ku mne na posteľ.S lesklými očami sa na mňa pozrela a pohladila ma po vlasoch so slovami,že sa ocko doma už asi neukáže.Popri tom spustila pár sĺz.Pomaly som začal chápať,čo sa deje.Ale nechcel som tomu veriť.Spýtal som sa čo sa stalo.Matka si hlasno povzdychla,a zložila si tvár do dlaní.Následne mi povedala čo sa stalo.Dozvedel som sa,že otec spáchal v kuchyni samovraždu.Zrejme sa nevyrovnal s tým,že neochránil svoj tím,a zrútil sa natoľko,že si vzal život.Matka začala plakať,avšak ja som slzy potlačoval.Po tejto tragickej a šokujúcej správe,ktorú mi mama oznámila sme už mali ísť na pohreb.Obliekli sme sa,a vyrazili sme na cintorín.
~Pohreb~
Keď sme prišli na cintorín,uvideli sme pár otcových príbuzných.Takmer nikto sa s ním neprišiel rozlúčiť ako s priateľom,iba tých pár príbuzných,Mizukage,a ešte zopár iných ľudí.Postavili sme sa k nim,a pohreb sa začal.Matka cezeň plakala,a ja som premýšľal nad tým,čo mi otec povedal v ten večer.Tú vetu som si stále opakoval...Keď sa pohreb skončil,každí vzal kvet a položil ho na otcov pomník.Matka šla ako predposledná,a ja ako posledný.Vyprázdnilo sa to tu naozaj veľmi rýchlo,stáli sme tu len ja a mama,hľadiac na pomník.Prisahám,že takú chybu neurobím.Vyšlo zo mňa potichu odpoveď na otcovu vetu.Od toho momentu som si stanovil,že to aj splním.Takto sme tam ešte nejakú dobu postávali,až dokým sa nespustil dážď.Vtedy mi už mama povedala,že by sme mali ísť.Odriekol som jej,že sa tu ešte chvíľku zdržím.Prikývla a pomaly odišla domov.V tú chvíľu som ja padol na kolená,a rukami som sa opieral o zem.Pustil som pár sĺz,ktoré som potlačoval,popri čom som ešte cítil tlak na hrudi.Znova som však smútok potlačil,a pomaly som sa postavil na nohy.Bol som trochu otrasený,neviem či to bolo z tej zimy a mokra,alebo od toho všetkého,čo sa udialo.Naposledy som sa v mysli rozlúčil z otcom,a pomaly som odišiel.
~Neočakávaný dej dňa~
Na ďalší deň som prišiel do Akadémie.Ani som si to neuvedomil,ale popravde bol to posledný,skúškový deň v Akadémii.Prišiel som nepripravený,ale nejak mi to neprekážalo.V triede na mňa všetci upierali pohľad,pár sa ich ku mne prihovorilo,a súcitne so mnou prehodili pár slov,iní zas mali radosť z môjho žiaľu,a nakoniec tam boli tí,ktorým to bolo vlastne úplne jedno.Do triedy vstúpil po chvíli učiteľ,ktorý začal menovať každého do radu,ako máme vstupovať do skúšacej miestnosti.Mňa vyslovil ako inak posledného,a potom opustil triedu.Čas ubiehal,trieda sa vyprázdňovala,a prišiel som na rad ja.Vstúpil som do miestnosti,kde sedeli traja učitelia.Vysvetlili mi,čo mám urobiť a potom ma už len pozorovali.Na prvý krát som to absolútne nezvládol.Chvíľu sa dohadovali,až mi napokon dali druhú šancu.Dostával som stres,avšak spomenul som si na otcovu vetu.Ako predsa môžem splniť to,čo som mu sľúbil,ak neprejdem ani cez Akadémiu? Vzchopil som sa,a poháňaný svojim sľubom som to na druhý pokus zvládol.Môj učiteľ sa pousmial,a podal mi čelenku so znakom dediny.Prešiel som! Nemohol som tomu chvíľu uveriť.Prevzal som si čelenku,a s menším úsmevom na tvári som opustil miestnosť.Bol to posledný úsmev,ktorý som kedy na tvári mal...
Po skúške som sa vrátil domov,pochválil som sa mame,ktorá sa už celkom usmievala,a hneď som šiel spať.Bol to pre mňa stresujúci deň so šťastným koncom.Zaspal som hneď po pár minútach.
~Dni Genina začínajú! - Tím~
Ráno som vstal,obliekol som sa,dal som si niečo malé pod zub a vyrazil som k Akadémii.Napriek tomu,že som sa ponáhľal som trochu meškal.Môj tím už totiž čakal na môj príchod v triede,spolu so Senseiom.Bol som celkom zvedavý,kto to bude.Vstúpil som do triedy,a všetci traja na mňa uvrhli svoje oči.Ja som sa im ospravedlnil za meškanie,vymyslel som si niečo ako "zaspal som" a zázrakom mi to prešlo.Keďže sme tam boli už všetci,Sensei nám začal rozprávať niečo o sebe,a pochopiteľne vyzval aj nás,aby sme sa mu predstavilo.Ja som mu toho veľa nepovedal,predstavil som sa mu,a povedal som mu niečo ako "môj príbeh už určite poznáte".Nastalo ticho,trápne ticho,ktoré napokon prerušil jeden z môjho tímu.Volal sa Ageki.Vychádzal som s ním celkom dobre,zaujímal sa o to,ako sa mám a podobne,proste to bol jeden z tých,ktorý sa ku mne správal ako ku priateľovi.Druhý z tímu bol Hanaki.Našťastie pre mňa,aj s ním som celkom vychádzal.Bolo to vážne super,že som získal do tímu práve ich dvoch.Keď sa predstavili Senseiovi aj oni,Sensei našu konverzáciu zakončil vetou: "Zajtra sa tu stretneme o tom istom čase...A Hisagi,buď tu na čas." Pousmial sa na mňa a vyparil sa z triedy.Podobne ako on opustil triedu aj zvyšok tímu,a nakoniec ja.Vrátil som sa domov,a zvyšok dňa som strávil s mamou.
~Dni Genina začínajú! - Skúška~
Na ďalší deň som sa dostavil do triedy už načas.Sensei ešte nedorazil,takže sme chvíľu čakali,až kým sa pred nami nezadymilo,a neobjavil sa Sensei.Vysvetlil nám o čo pôjde.Šlo o skúšku,v ktorej sme sa mali pokúsiť Senseia zdolať každí zvlášť.Ageki automaticky začal namietať,že to nieje fér.Sensei však pokračoval vo svojom preslove.A ten dokončil vetou,ktorá znela: "Ak ma čo i len jeden z Vás nedokáže zdolať,všetci sa vrátite na Akadémiu!" To nás všetkých prekvapilo.Bolo to vlastne nemožné,zdolať ho v súboji 1 na 1.Triedu sme následne opustili,a vybrali sme sa na cvičisko.Prvý šiel do súboja Ageki,ktorý to vzdal po hodine.Hanaki šiel druhý,a taktiež to vzdal po takej hodine.Ja som nebol ničím iný,možno tak tým,že som to vzdal už po prvých 30 minútach.Sensei nebol vôbec spokojný,ale predsa nám dal každému ešte šancu.Nechal nás na chvíľu samých.Ageki začal potichu šepkať plán,ktorý mal účel ísť po Senseiovi v tíme.Najprv sme s Hanakim sme najprv nesúhlasili,ale keďže sme vedeli,že po jednom nemáme šancu,súhlasili sme.Ja s Hanakim sme sa šli zatiaľ schovať,a Ageki čakal na Senseia,ktorý sa akurát vrátil.Ageki to teda skúsil znova,a pri prvom Senseiovom výpade,sme na neho zaútočili ja s Hanakim.Zdalo sa,že ten útok očakával,pretože nás bez chybičky vyblokoval a odhodil.Povedal som Vám,že to budú boje 1 na 1,a Vy ste zaútočili v tíme! Som...prekvapený že Vás to nenapadlo skôr.Odrazu zmenil tón,a začal sa usmievať.Vtedy nám došlo,o čo celý čas šlo v tejto skúške.Mali sme predsa spolupracovať ako tím,a to sme napokon aj urobili.Na záver nám Sensei povedal,že nás čakajú dni misií,takže sa na ne máme pripraviť.Potom sme sa všetci rozišli domov.Po ďalšom ťažkom dni,som sa vrátil domov,prehodil som s mamou zopár viet o tom,ako sa darilo,a nakoniec ma musela odniesť z obývacej izby do mojej,pretože som tam zaspal od únavy.Doniesla ma do izby,uložila do postele,zakryla a potichu sa vyparila do svojej izby.Konečne som sa poriadne vyspal do ďalšieho dňa.Nasledovné týždne boli plné misií,ako aj Sensei spomínal.Prišiel deň,kedy nás ešte Sensei po misii na chvíľu zdržal.Informoval nás,že sa v dedine konajú Chuuninské skúšky.Tiež riekol,že nás tam právom zapísal,keďže sme si viedli na misiách dobre.S dobrým pocitom nás potom pustil domov a ani sme sa nenazdali,a už sme sedeli v laviciach prvej skúšky.
~Chuuninská skúška - Test~
Test sa začal.Každí dal do testu maximum,bolo to vážne ťažké.Samozrejme,každí využil svojich schopností.Ja som však nič také nedokázal,iba som si trápil rozum otázkami,na ktoré som nepoznal odpoveď.Nuž čo mi ostávalo,len som blbo hľadel na papier a nič nerobil.Prišla kľúčová otázka.Mohli sme si sami vybrať,či chceme odísť alebo pokračovať.Bol som na pochybách,a ruku som aj zdvihnúť chcel.Lenže to som svojmu tímu spraviť nechcel.Preto som radšej iba nervózne pozoroval všetkých čo opúšťali miestnosť.Keď ju opustili,vedúci nám oznámil,že všetci čo sme tu,postupujeme do druhej skúšky.Bol som prekvapený,opäť! Mal som celkom dobrý pocit že som sa nevzdal,a že som postúpil hoci som nič neurobil.Takže nás teda pustili opäť domov,s oznamom že sa máme zajtra dostaviť k lesu.Všetci sa vybrali domov,a ja som sa vybral k cintorínu.Našiel som tam otcov pomník a vrátili sa mi spomienky na onen deň.Zaťal som päste,stále som mal v sebe utlačovaný žiaľ,a ani teraz som ho nevypustil.Nesklamem ťa,oci.Pomyslel som si,pozerajúc sa na pomník,a o pol hodinu som sa už tiež vybral domov.Mamu som oboznámil s prvým úspechom na Chuuninskych,a prešiel ďalší deň...
~Chuuninská skúška - Les~
S tímom sme už stáli pred bránou,vlastniac zvitok Zeme.Čakali sme,kým sa brány otvoria,a my vyrazíme do lesa.A napokon sme sa dočkali.Brány sa otvorili,a my sme vyrazili.Už hneď na začiatku sme stretli druhý tím.Vyzeralo to tak,že sa to schýli k boju,avšak oba tímy sme mali ten istý zvitok,takže boj nebol nutný.Preto sme sa len obišli,a mierili ďalej.Nebolo to dlho,a stretli sme ďalší tím.Títo týpci boli pravdepodobne po boji,pretože práve oddychovali,a jeden z nich im liečil rany.Potichu sme sa priblížili a pozorovali sme ich.Po chvíli sme spozorovali zvitok,ktorý sme potrebovali my.Zhodli sme sa na pláne prepadutia ich v noci,takže sme ich celý zvyšok času pozorovali,až kým sa nezotmelo,a oni nezaľahli.Jeden z nich mal stráž,ale zjavne ju nezvládal,pretože po chvíli zaspal.To bola naša šanca.Keď sme sa už chystali na nich zaútočiť,objavil sa tam druhý tím,ktorý na nich zaútočil.Strhol sa boj.My sme ho len sledovali,avšak ja som dostal nápad.Preplazil som sa bližšie k veciam,ktoré mal tím s pre nás potrebným zvitkom.V rýchlosti som im prehrabal veci,a šťastím som našiel zvitok.Schmatol som ho,a vrátil sa ku tímu.Šepol som im čo som spravil,a potichu sme opustili naše miesto.Mierili sme k veži uprostred lesa.Zaujímavosťou bolo to,že sme zvyšok cesty už nenarazili na žiaden problém.Takže sme splnili ďalšiu skúšku.Čakala nás už iba posledná,a to boje 1 na 1.Roztriedili sme sa na normálne tímy,a čakali sme,kto pôjde prvý...Ubiehal čas,prvý šiel na rad Hanaki,ktorý zvládol súboj takže postúpil.Ďalší som šiel ja.Protivník bol silnejší než ja,lenže som sa nevzdával.Mal asi menej výdrže než ja,takže som zvládol súboj aj ja.A nakoniec šiel Ageki,ktorý taktiež zvládol svojho protivníka.Sensei bol hrdý na náš tím,a isto dúfal,že z nás budú Chuunini.Po týchto bojoch nás znova pustili domov pripravovať sa na poslednú skúšku,ktorá mala byť o pár dní.Ageki aj Hanaki trénovali so svojimi otcami,a mňa si zobral na starosť Sensei.
~Chuuninská skúška - Rozhodujúci boj!~
Kisui Nagato___God_by_THE_LINDGREN

Po dňoch trénovania nastal čas,kedy sme mali predviesť to najlepšie čo v nás je.Posledný boj,ktorý rozhodne o tom,či si hodnosť zaslúžime.Ako prvý som šiel ja.Nemal som z toho dobrý pocit,nerád som totiž chodil prvý.No podobne na tom bol môj protivník.Boj sa teda začal.Protivník na mňa zo začiatku hneď použil pár techník Dotonu,ale ja som sa im úspešne vyhol.Teraz som zaútočil ja,pomocou Taijutsu.Aj on sa mojim útokom ubránil,ale v momente kedy by nečakal žiaden môj útok,som prebudil svoj Rinnegan.Nebol to šok len pre mňa,ale aj pre každého kto sa na boj díval.Použil som hneď techniku mojich očí,a zasiahol som ho tak dobre,že sa boj ihneď skončil.Porazil som ho...Popravde ma už ostatné boje nezaujímali,samozrejme okrem bojov,v ktorých boli Hanaki a Ageki.Oni tiež prekvapili,avšak už iba Ageki zvíťazil,Hanaki bohužiaľ nie.Sensei bol však napriek Hanakiho neúspechu na nás všetkých troch hrdý.Vrátil som sa domov,s dobrou správou,ktorú som plánoval oznámiť mame.Však bol tu problém.Keď sa mi naskytol pohľad na náš dom,dvere boli vyrazené,a z okna šľahali plamene.Neveril som vlastným očiam,čo sa to dialo.Vtrhol som do domu a kričal na mamu.Začal som ju rýchlo hľadať po dome,ktorého izby horeli čoraz viac.Mamu som ale úspešne našiel v mojej izbe.Bola schúlená v rohu izby,jednou rukou si zakrývala ústa a nos,a druhou sa držala postele.Okamžite som k nej pribehol,a vzal ju do náruče.Plamene už medzitým stihli pohltiť aj posteľ,takže mi nič iné neostávalo,než vyskočiť cez okno.Takže som to aj spravil.Vyskočil som z okna a dopadol som chrbtom na zem aby sa mame nič nestalo.Bolo mi jasné,že ju musím odniesť hneď do nemocnice,takže som vstal a behom som sa vydal do nemocnice.Dorazil som k nej po pár minútach.Rýchlo som vyhľadal lekársku pomoc.Mamu hneď hospitalizovali,a napojili ju na prístroje.Mala ťažkosti z dýchaním,keďže sa nadýchala dymu.Dopadlo to však dobre,pretože to mama prežila.Sedel som pri nej celý čas.Na jeden moment si zložila dýchaciu masku,a šepla mi: Skupina...mužov...boli to...oni.Prerušovane dokončila vetu a naspäť si nasadila masku.V ten moment som dostal nervy.Avšak som ich neprejavil.Zatiaľ.Počkal som kým mama zaspí,a potom som ju už nechal v opateri lekárov.Ja som nemocnicu opustil,a zamieril som za Mizukagem.Vypýtal som si od neho zložku misie,ktorú mal kedysi na starosti otec.Potom som mu objasnil čo sa stalo,a vyžiadal som ho o to,aby mi dovolil splniť túto misiu.Chvíľu váhal,však napokon prikývol.Ale dal ma do tými so skúsenými Shinobi,no vodcom určil mňa.Potom nás nechal ísť.
~Výprava~
Mierili sme cestou,kde kedysi kráčal otec so svojim tímom.Kráčali sme pomerne rýchlo,až sme sa ocitli na čistinke pri skalách.Tam na nás už vopred čakala skupina mužov.Všetci sme sa pripravili k boju.Náš tím však dlho stáť nevydržal,a zaútočili sme ako prvý.Udial sa boj,ktorý bol zjavne vyrovnaný.Ja som však toľko žiaľu,zlosti už nedokázal potlačiť.Všetko to zo mňa začalo vychádzať.Mal som nervy a zároveň mi tiekli slzy.
~Pálivá odplata~
Kisui Nagato-boy

Nervy som mal však zjavne väčšie,a psychopaticky som sa pustil do boja.Zdalo sa,že viem oveľa viac než som ukázal na Chuuninských skúškach,pretože údery teraz doslova lámali kosti.Vyžíval som sa v tom,ako trpia.Konečne som pomstil otca,a dokonca som to urobil aj pre mamu.Všetkých sme ich pobili.Po boji som sa už upokojil.Tímu som dal pár rozkazov.Týmto bojom som si u nich spravil zjavne dosť veľký rešpekt,čo ma trochu tešilo.Vzal som si tiež Samehadu,a vyrazili sme späť do dediny.Moja pomsta bola splnená,avšak ja som sľúbil otcovi niečo iné.A to som doposiaľ nesplnil.
~Návrat domov~
Keď sme sa vrátili do Ame,celú cestu cez ulice sa na mňa ľudia dívali ako na vraha.Nechápal som ale prečo.Dosť ma to štvalo,čo na mne aj bolo vidieť.Mal som riešenie pre môj problém,ktoré som doposiaľ odkladal.Zdalo sa mi,že sa bez toho zaobídem.No mýlil som sa.Dorazili sme k Mizukagemu,ktorému som podal správu od misii.Pousmial sa,a on mi podal správu,že touto misiou som povýšený na hodnosť Jounina.Ďalšie prekvapenie v rade,ktoré som schytal.Prijal som to a vydal som sa domov.Teda,do toho čo z domova ostalo.Oheň už bol zahasený,a ja som sa voľne prechádzal po troskách domu...
~Aktuálny stav~
Po smrti mojej matky,ktorá zomrela na neidentifikovanú chorobu som sa rozhodol dedinu opustiť.Už dávno som totiž vedel o organizácii Akatsuki,do ktorej som vstúpil.Vďaka svojim skvelým očiam som sa stal jej vodcom.

pro Shijin Hyuuga Fri 14 Sep - 16:49

Někdy je těžké při reakci na životopisy zachovat chladnou hlavu.
Někteří lidé totiž píší, aniž by si přečetli úvodní oznámení, aniž by tušili, o co jde a aniž by předstírali alespoň špetku inteligence. Nepřipomíná ti to něco?

Pro začátek musím položit jednu otázku - Vážně jsi měl za to, že bych vůbec mohla uvažovat o povolení této hodnosti? A ještě bez domluvy?

pro Shijin Hyuuga Sat 15 Sep - 8:44

Dřív než odpovíš musím ještě něco dodat. Dozvěděla jsem se, že jsi se u někoho příliš "inspiroval" jeho životopisem. Pak je mi ale líto, ale už nemá cenu ani krátká diskuze. Životopis přesouvám na hřbitov.

pro Sponsored content

Kisui

Kisui

Re: Kisui

Re: Kisui

Re: Kisui