Lilith Kaguya [JOUNIN]

pro Lilith Kaguya Wed 30 Jan - 19:30

Ak bojuješ za niekoho, koho máš rád, dokážeš aj nemožné...

Meno a priezvisko : Lilith Kaguya
Prezývka : Kurai hikari
Pohlavie : Žena

Dátum narodenia : 6.1
Vek : 22
Výška : 177 cm
Váha : 51 kg
Krvná skupina : B

Dedina : Otogakure no Sato
Hodnosť : Jounin
Klan : Kaguya
Podstata : -

Kekkei Genkai :
Shikotsumyaku je Kekkei Genkai dříve zaniklého klan Kaguya, které jim dalo schopnost manipulovat s jejich vlastní kostní strukturu (jejich *osteoblasty a *osteoklasty).
Díky infuzi vápníku tvořeného z jejich čakry, mohli manipulovat růst a vlastnosti svých kostí po libosti.

Schopnost se zdá být mezi členy klanu vzácná a ne každý tímto Kekkei Genkai mohl vládnout. Kimimaro byl jediný známý uživatel ještě před tím, než byl klan vymýcen (Díky buňkám Kimimara v dnešní době tímto KG vládne skoro každý z novobodbého klanu Kaguya).
Zdá se, že tato schopnost dává uživateli jedinečnou kosterní struktůru, jelikož když byl Kimimaro smrtelně nemocný, Kabuto Yakushi tvrdil, že bylo příliš málo informací o jeho těle, aby mohlo dojít k lékařskému zákroku a jeho následnému vyléčení.
Po začlenění Kimimarovi DNA do sebe, Kabuto byl schopen toto Kekkei Genkai také ovládat.
Využíval ho za pomocí Kimimara ze svého břicha, kde přecházelo jeho tělo do hadí podoby...

Charakter :
Na prvý pohľad sa Lilith javí ako milý a priateľský človek, a taká aj naozaj je. Česť výnimkám, kedy ju niekto poriadne vytočí. Zdá sa, že sa v jej srdci nenachádza ani malí kúsok temnoty, za čo ju v minulosti ostatní členovia, a hlavne hlava klanu, odsudzovali. Chceli z nej vychovať stroj na zabíjanie, neľútostné individuum, monštrum, ktoré bude plniť ich rozkazy na slovo. Ako sa snažili, tak sa snažili, našťastie sa im to nepodarilo. Čo ich ešte viac vytočilo, bolo to, že Lilith sa dala na cestu medika. Nechceli to dovoliť, ale keďže sa Lilith nedala nijako presvedčiť, museli sa s tým nejak vysporiadať.

Lilith je tiež neuveriteľne tvrdohlavá a ide si za svojim cieľom stoj čo stoj. Hoc by ju to stálo život. Niekoľko krát už spomínala, že by radšej chcela položiť za niekoho život než zomrieť v starobe na infarkt, ktorý jej spôsobia jej malé neposedné a strelené vnúčatá. No, však sami uznajte...Lákavá predstava to veľmi nie je. Takže z toho vyplýva, že svojej dedine je verná, tak ako každý člen tohto silného klanu, a neopustí ju za žiadnu cenu. Taktiež je prísna, pokiaľ raz dostane tím, rozhodne k nim nebude milá. Má z nich predsa vytrénovať silných shinobi a pohladením a milým slovkom to asi ťažko dokáže, nie? Každopádne, tím nechce mať. Je to pre ňu záťaž, keďže má dosť práce v nemocnici a taktiež občas musí plniť nejaké tie misie.
Občas sa vám zdá, že ten jej úsmev na perách je snáď nekonečný, lebo kde sa objaví, tam úsmevy hádže na každú stranu. Čím to asi je? Je snáď psychicky narušená? Nie, nie...Je to proste takmer vždy pozitívne naladený človek, taký malý optimista. Ale ak treba riešiť niečo vážne, dokáže byť aj taká normálna. V boji vyzerá vždy tak chladne a sústredene, ako tí mnísi...Akože sa to volajú? No, dobre, však viete ktorých mníchov myslím xD. Čo tu ešte dodám, je to, že i keď sa na to nezdá, je neuveriteľne výbušná a pokiaľ si z nej nejakým spôsobom vystrelíte alebo ju urazíte, je schopná vám takú streliť, že do rána sa nespamätáte. Verte mi, má tvrdé päste a obrovskú silu, takže pozor na ňu. Tože vyzerá slabo neznamená, že i slabá je. Ako sa vraví : "Nesúď knihu podľa obalu."

Sny a ciele :
Lilith nemá veľa snov a cieľov, teda nemá takmer žiadne, keďže tie čo mala, už sú splnené. Predtým chcela patriť k najsilnejším, byť medikom a tak podobne. A dnes? Dnes je už len jej snom, no skôr cieľom, akokoľvek podporovať dedinu a pomáhať jej...Nič viac. Zvláštne, nie?

Schopnosti a štýl boja :

Ako sa očakáva od každého člena tohto silného klanu, i Lilith sa zameriava najmä na Taijutsu, je v ňom dokonalý špecialista. Je nenormálne ťažké ju v tomto obore poraziť...Kosti dokáže využívať na tej najvyššej úrovni, tak ako jej otec, ktorý ju trénoval už odmalička. Jej matka síce pochádzala tiež z klanu Kaguya a zdedila Kekkei Genkai, bola to silná medička. Vštepovala jej do srdca tajomstvá ľudského tela, všetky jeho sústavy, a neskôr i stavby tela iných tvorov. Práve vďaka tomu sa stala nebezpečnou. Vie, kde majú ľudia slabiny, kde ma nepriateľa zasiahnuť, aby mu spôsobila čo najväčšie škody. Kombinácia Taijutsu, Kekkei Genkai a vedomosti a schopnosti medikov (zaujímavosťou je, že zatiaľ neovláda techniky Shosen jutsu, skôr sa učí také bojové medické techniky xD) je dosť nebezpečná.
Práve preto je Lilith v dedine vážená osoba. Ľudia k nej chovajú úctu...Že by zo strachu? Každý vie, aká je. Tá jej výbušnosť je všeobecne známa a našťastie sú dosť rozumní na to, aby jej zbytočne neskrížili cestu. Vedia, že taký človek dobre nedopadne. Vedia o tom svoje už istí hlupáci, ktorí jej hnev a silu zažili na vlastnej koži, a verte, že to nie je zážitok, na ktorý radi spomínajú. Taktiež tu nesmiem zabudnúť spomenúť, že často so sebou nosí aj takú bojovú, pekne ostrú kosu. Vie s ňou veľmi dobre narábať, takže pozor na to. Samozrejme, veľmi často ju nevyužíva, radšej sa spolieha na svoje kosti.
Jej hlavnou slabinou je Genjutsu. Slabšie Genjutsu, prekuknúť a zrušiť vie, ale keď ju niekto uvrhne do mocného Gen, vtedy už nastáva problém.

Body :
Ninjutsu - 4
Taijutsu - 5
Genjutsu - 1
Rýchlosť - 5
Sila - 4
Inteligencia - 4
Chakra - 4
RP - 3

Techniky :
~S~
Sawarabi no Mai
~A~
Tessenka no Mai: Tsuru
~B~
Tsubaki no Mai
Yanagi no Mai
~C~
Teshi Sendan
Chakura no Mesu
~D~
Shunshin no Jutsu
Kanashibari no Jutsu
Sakura Fubuki no Jutsu
~E~
Kawarimi no Jutsu
Kakuremino no Jutsu
Nawanuke no Jutsu
Henge no Jutsu
Bunshin no Jutsu

Životopis :
Poviem vám príbeh...Príbeh, v ktorom sa dozviete, čím všetkým som si musela prejsť preto, aby som sa dostala tam, kde teraz som...Tak počúvajte.
Bol krásny jarný deň, kresťania oslavovali známy sviatok Troch Kráľov. Nebolo to však jediné, čo bolo na dnešnom dni výnimočné. Práve tento deň mal byť deň, kedy do klanu Kaguya pribudne ďalší člen, čiže ja. Mala som byť ďalšou, ktorá všetkým ukáže, že klan Kaguya ešte stále patrí k najsilnejším klanom. Mala som to byť ja, kto bude ochraňovať dedinu i za cenu vlastného života a slúžiť jej.
Pôrod bol obzvlášť ťažký, pretože moja matka trpela tou neznámou chorobou, ktorá postihla väčšinu členov nášho klanu. Lekári moju matku už vopred varovali, že to nemusí prežiť, ale ona si dieťa zabiť nechcela. Našťastie, jej telo vydržalo a prišla som na svet ja. Ocko bol tak šťastný, že odpadol. Mamka si ma vzala do náručia, usmievala sa a plakala od radosti. Jej sen sa konečne splnil...Konečne mala dieťa, po ktorom tak dlho túžila...

Pamätám si, že som ako malá som bývala také hyperaktívne šidlo s večným úsmevom na perách. A robila som všelijaké prkotiny, za čo sa na mňa rodičia veľa krát hnevali. Ale bola som malá...A veľmi škodoradostná. Moje myslenie nebolo tak vyvinuté, aby som si uvedomila, že to, čo robím, nie je správne. A

ak sa vám mám priznať, ešte dnes, keď som už dospelá, mám často pokušenie niekomu niečo nepekné urobiť a zabávať sa na ňom. Mamka sa ma snažila nejako prevychovať, veď to čo som robila, bolo už choré. Teda podľa jej slov...Denne som hádzala do ostatných kuracie vajíčka, keď som sa dostala do kaderníčky, tak som jej trebárs lak na vlasy zamenila za farbu na vlasy (presnejšie modrú alebo ružovú xD), ukazovala som ostatným prostredníka, schválne som si obliekala trička s prevráteným pentagramom, aby som tak dráždila kresťanov.
No, bola som proste typické malé štvorročné dieťa. No a čo? Treba si užívať nie? Nie len stále trénovať, ako to rozkázal vodca klanu. Mama a otec však boli proti tomuto rozhodnutiu, podľa nich som bola ešte mladá a slabá, a ledva som vedela ovládať svoje Kekkei Genkai...

V siedmich ma rodičia prihlásili na akadémiu. Chodila som tam veľmi nerada a viem, že som nebola jediná. Našla som si tam síce veľa kamarátov, ale...No však viete, komu sa chce stále učiť že? Na Akadémii boli však takí, ktorí ma z duše nenávideli a nebolo ich práve najmenej. Boli to, dá sa povedať, nepriatelia nášho klanu alebo niečo v takom zmysle. A dosť tú svoju nenávisť aj prejavovali.
Jedného krásneho dňa po skončení vyučovania som sa hojdala na hojdačke a len tak sa dívala do blba.
„Tá hlupaňa sedí na našej hojdačke!“ Ozval sa za mnou jeden hlas, ktorý som veľmi dobre poznala. Prudko som sa otočila a vyvalila oči na obrovského chlapca, dva krát tak širokého ako ja. Bála som sa ho a bolo to aj dosť vidieť, keďže som sa triasla ako ratlík. Za ním stálo pár jeho poskokov.
„P-prepáčte...Ja...Nechcela som...Nevedela som...“ Zakoktala som sa a ihneď som sa pakovala od tej hojdačky. Tí chlapci mi ale pokoj nedali.
Ten najväčší sa ozval: „Toto sa bez trestu nezaobíde!“ Zaťal ruky v päsť a pomaly sa ku mne približoval.
„Nie...Prosím...“ Ustopovala som a už som sa chcela otočiť a rozbehnúť, keď v tom som narazila na niečo tvrdé. Stena...Super, skončila som. Zase prídem domov s polámanými kosťami, vybitými zubami a pekným monoklom pod okom.

Jeden ma schmatol pod krk a už mi chcel jednu vraziť. Zatvorila som oči a čakala som, ale nič...Pomaly som otvorila najprv jedno oko, potom druhé a prekvapene sa dívala na senseia predo mnou, ktorý schmatol chlapcovu ruku a vykrútil mu ju. Ale len tak slabo, aby mu nič hrozné neurobil. Chlapec ma pustil a ja som skĺzla po stene na zem, kde som sa schúlila do kĺbka.
„Ešte raz ťa uvidím ubližovať jej, tak si ma nepraj.“ Pohrozil chladným hlasom sensei, chlapci sa len zvrtli a uháňali preč.
„Si v poriadku?“ Kľakol si ku mne a milo sa na mňa usmial. Prudko som prikývla a sťažka pregĺgla. Mala som šťastie...
„Tak poď, odprevadím ťa domov.“ Chytil ma za ruku, pomohol mi vstať a spoločne sme sa vybrali domov.

Raz som zmláteniu ušla...Ale len raz. Tí hlúpi chlapci ma síce už tak veľmi nebili, skôr sa mi najprv vyhrážali, ale aj tak. Rodičia si to našťastie všimli a sťažovali sa najprv riaditeľovi Akadémie, potom hlave dediny. Ale nič nepomáhalo. Tí chlapci boli jednoducho nepoučiteľní a neprestali, dokým niečo nedosiahli.
A tak sa rodičia rozhodli. Budú ma trénovať...Otec ma trénoval Taijutsu spoločne s využívaním kostí, a matka sa zase rozhodla odkryť mi tajomstvá medikov a ľudského tela. Zo začiatku ma učila len také hlavné veci a tiež ma učila využívať chakru na silnejšie rany. Mama v tom bola špecialistka, jej sila bola obrovská. Zo začiatku to pre mňa bolo dosť ťažké, ale postupom času sa mi darilo viac a viac...
A prišiel čas na odplatu...
„Zdravím vás...“ Ozvala som sa, kráčajúc k skupinke chlapcov pri hojdačke. Všetci sa na mňa naraz otočili a hádzali na mňa posmievačné a pohŕdavé úsmevy.
Ten najväčší, zistila som že sa volá Ren, si natiahol na ruky rukavice. „No, vidím, že si si sama prišla po výprask. Lepšie pre nás!“ Mávol rukou, aby ho všetci nasledovali a znova sa začal ku mne pomaly približovať. Ako vždy. Niečo tu však predsa len bolo iné...Ja som sa ani nepohla, čo ho na chvíľu prekvapilo, ale nakoniec nad tým mávol len rukou. Keď bol pri mne a všetci ostatní sa rozmiestnili okolo mňa do kruhu, aby som nemohla utiecť, už mi šiel vraziť. Ja som sa jeho útoku ale vyhla a podkopla mu nohy, na čo spadol na zem ako vreco zemiakov.
„Vidím, že si sa zlepšila. Na nás ale stále nemáš!“ Naštvane zvrieskol, dvaja mu museli pomáhať, aby sa vôbec na nohy vyštveral.
„No...Keď sa tak na teba dívam...Si taký škaredý, že sa tvoja mama ešte raz povracala, keď si sa narodil!“ Podpichla som ho a takú som mu vrazila, že sa ihneď zložil na zem, chytal sa za hlavu a fňukal.
„TY!“ Zvrieskli ostatní a vyrútili sa na mňa. Bolo ich asi päť, a keďže bojovali ozaj smiešne a boli pekne tuční, nerobilo mi problém ich pár útokmi zraziť na zem.
Za štyri minúty už ležali na zemi a plakali ako malé deti. Mala som síce len sedem rokov, ale...Ja narozdiel od nich som šunky pred televízorom denno denne nevyvaľovala a miesto toho som trénovala, aby som jedného dňa mohla patriť k tým najlepším.
„Tak, ako sa vám to páči? No však uvidíte, keď zajtra poviem spolužiakom, že vás porazilo dievča. Bude to pre vás hanba, čo myslíte?“ Jemne som štuchla nohou do jedného tučka, s pohŕdavým úsmevom som sa otočila a odišla.

Od tohto dňa ma už nikto neotravoval, vybudovala som si rešpekt. Ani moja najlepšia kamarátka si na mňa nedovolila niečo zlé povedať alebo mi niečo ozaj hnusné urobiť. Senseiovia na mňa nejako divne zazerali. Ale to aj predtým...
V desiatich som sa konečne stala geninom, z čoho som mala veľkú radosť...Konečne ma Otokage priradil aj k tímu, skladajúci sa z dvoch chlapcov - Reina a Takashiho, a naším senseiom bol...Jeden člen nášho klanu - Darren Kaguya. čo mi vyhovovalo, pretože ma mohol trénovať v ovládaní KG. Náš prvý tréning bol taký...No...Dosť chaotický, keďže sme si jeden na druhého nevedeli zvyknúť. A nedokázali sme tímovo spolupracovať. Nakoniec som to bola ja, kto bol priviazaný lanami k stromu a nemohol jesť pod dňa. Pekne ma to štvalo. Ale musela som to vydržať.

Časom sme si však na seba zvykli a dokonca sme sa stali najlepšími kamarátmi. Trávili sme spolu času viac než dosť, boli sme taká neodlúčiteľná trojka. Misie nám nikdy problém nerobili, však sa ani nemáme čomu čudovať, keď sme chodili na tie smiešne C-rankové, ktoré boli nudné a nezáživné. No fákt! Koho by len bavili? Keď som mala času, mama ma stále učila tajomstvám ľudského tela a po nejakom tom čase som konečne vedela, ako to využiť. Vedela som, kde majú ľudia slabiny, vedela som, kde ich treba zasiahnuť, aby padli na zem ako kopa zemiakov, vedela som, ktorý úder na aké miesto by ich okamžite zabil...To všetko som pomaly vedela už vo svojich trinástich. Ale stále som nebola plnohodtnoný medik. Ale keď tak nad tým rozmýšľam...Ešte ani dnes nie som, pretože neovládam základnú liečiacu techniku Shosen Jutsu. Mamka ma učila iba také medické techniky, ktoré mi budú užítočné v boji, napríklad Chakura no Mesu...

Čas chuuninských skúšok sa rýchlo blížil a mne neostávalo nič iné, len sa na nich pripravovať. Sensei, a aj ocko, ma trénovali deň čo deň, a síce to bolo pre mňa dosť namáhavé, oplatilo sa to. Naučila som sa plne využívať Kekkei Genkai...A spoločne s vedomosťami z oblasti ľudského tela som sa stala nebezpečnou pritivníčkou pre môjho budúceho nepriateľa v poslednom kole chuuninských skúšok. Samozrejme, vtedy som ešte ani nevedela, či ich vôbec spoločne s tímom splním.
Nakoniec som sa ich ale nezúčastnila...Nebola som schopná bojovať, v moojom srdci sa usadil hlboký smútok, ktorého som sa nevedela zbaviť. Zomrela mi totiž mamka na tú zákernú a neznámu chorobu, ktorá už odjakživa ničí väčšinu členov nášho klanu. Tušila som, že niečo mamke je, ale myslela som si, že

ju len trápi nádcha alebo nejaká taká podobná choroba. V poslednom čase bola nejaká taká čudná...Skleslá a slabá. A vďaka svojej nevedomosti som ani zďaleka nemohla tušiť, že pomaly zomiera...
O tejto chorobe som sa dopočula prvý krát až keď mi oznámili, že mamka je mŕtva. Mala som ju veľmi rada...Uzavrela som sama do seba, odmietala som s ostatnými rozprávať, celé dni som presedela v kúte svojej izby, nejedla som, nepila som...Preklínala som celú tú hlúpu kliatbu nášho klanu. Len u pár jedincov sa táto choroba vôbec neprejavila...A vedela som, že podobný osud môže čakať aj mňa...

Po niekoľkých mesiacoch som sa dala znova dokopy, a hoc som už nebola taká hyperaktívna ako predtým, snažila som sa byť usmievavá a snažila som sa pomáhať druhým. Členovia môjho tímu sa na mňa vôbec nehnevali, vedeli, že si prechádzam ťažkým obdobím. Chápali ma. Však čo? Chuuninské skúšky budú zase o pár mesiacov.
A znova som sa na nich pripravovala, i keď nie tak intezívne ako predtým. Študovanie ľudského tela ma samej veľmi nebavilo. Bolo to pre mňa ptíliš nezáživné a nudné. Tak som sa na to vykašľala, viem toho už dosť, viac mi vedieť netreba. Otec ma znova trénoval a tešil sa z toho, že som každý deň silnela a silnela. Prišla som tiež na to, že svoju chakrou zvýšenú silu môžem využívať spoločne s Kekkei Genkai, z čoho vznikla ďalšia nebezpečná kombinácia. Konečne sa mi podarilo nájsť svoj vlastný štýl boja...Ktorý v našom klane neovládal takmer nikto, páč nikto sa lekárskemu umeniu neučil.

Chuuninské skúšky znova nastali, a my sme sa ich samozrejme zúčastnili. Vtedy som mala tuším už pätnásť rokov. Prvú časť chuuninských skúšok som zvládla. Síce som bola dosť inteligentná, ale tiež som všetko nevedela, tak som sa neubránila odpisovaniu od môjho "suseda", ktorý vedel to, čo ja som nevedela. Mala som šťastie. Druhá časť skúšky...No, čo dodať. Stihli sme sa s tímom štyrikrát stratiť niekde v lese, kým sme našli ten prekliaty zvitok. A div ma neporazilo, keď na nás z každého druhého kríku vyskakovali nejakí zamaskovaní dementi s nožíkmi v rukách.
A čo tretia časť skúšky? Musela som bojovať s nejakým smiešnym pajacom, ktorý narábal s kosou. Síce dnes s ňou bojujem aj ja, ale stále som toho názoru, že proti takémuto protivníkovi ako som ja, je veľmi nepraktická. Bo dokým sa on s ňou rozmachol, tak už som stala za ním a jednu mu vrazila do chrbta tak, že odletel pár metrov. Takže z toho vyplýva, že som ho porazila...Bohužiaľ, Takashi ten boj nezvládol a nestal sa chuuninom.

Náš tím sa krátko na to rozpadol. Takashi sa odsťahoval a Rei? Doteraz neviem, čo s ním vlastne je. Zmizol ako para nad hrncom. Do tímu som už však priradená nebola, stala sa zo mňa taká samotárka. Chodievala som sama na misie, a tak ma to i bavilo, von som často nechodievala, radšej som trénovala na klanovom cvičisku. Občas za mnou chodieval aj otec, aby ma čo to naučil...Ale skôr som sa spoliehala na vlastné sily, vedomosti a skúsenosti. Bola som už takmer dospelá...Teda o dva roky aj niečo xD. Ale cítila som sa na svoj vek vyspelejšia.
Dni, týždne, mesiace ubiehali ako voda a prišli na rad Jouninské skúšky. Vtedy som mala tuším už osemnásť...Za ten čas som neuveriteľne zosilnela, trénovala som, aby sa jedného dňa zo mňa stala silná kunoichi. Presne taká ako moja matka. Tá patrila k tiež váženým kunoichi v dedine a málokto sa jej nebál. Hoc vyzerala ako milá a usmievavá žena, vzbudzovala autoritu. Na rozdiel odo mňa...Ja som zatiaľ vo svojom živote nedoasiahla poriadne nič, čo by stálo za zmienku. Ale len zatiaľ...S-ranková misia, ktorú som musela splniť, aby som sa vyšvihla na úroveň jounina, bola dosť náročná. Mojou úlohou bolo zapojiť sa do vojny medzi jednou menšou dedinou a Otogakure no Sato. Nie len že som mala likvidovať ich bojovníkov, ale taktiež zabiť istého nukenina, ktorí sa k nim pridal kvôli nenávisti k našej dedine. Špecializoval sa na Taijutsu, preto to bola misia určená pre mňa...
Kráčala som po zemi nasiaknutej krvou padlých bojovníkov. Na jazyku som cítila pachuť kovu, a verte mi, nebolo mi to príjemné. V ruke som držala zakrvavenú kosu, s ktorou som ako trávu sekala nepriateľov. Terza mi ju ale nebolo treba...V boji proti niekomu takému, ako bol ten nukenin, bola kosa veľmi nepraktická. Pustila som ju teda na zem a radšej som si vytvorila z kostí dve ostré hroty. Zastavila som sa na mieste, kde ležal už mŕtvy jeden mladý chlapček.
Akých zverstiev sú schopní len preto, aby dosiahli to, čo chcú? Poslať takého mladého chlapca do vojny?
Pokrútila som hlavou. Bolo mi ho úprimne ľúto.
Vojna prináša i isté obete... Ozval sa predo mnou chladný hlas. Ihneď som vedela kto to je, tak som vyskočila na nohy.
Takže oni tu na mňa poslali také malé dievčatko... Jazykom si prešiel po perách a posmievačne sa usmial. Pohŕdavo som si ho prezerala. Pekná tvár, chladné svetlo modré oči, dlhé havranie vlasy, vypracované svaly na rukách...Nemohla som povedať, že sa mi nepáči...Ale na to som teraz hľadieť nemohla, mojou úlohou bolo zlikvidovať ho a basta!
To malé dievčatko ti práve nakope tvoh slizký zadoček! Uškrnula som sa naňho a postavila sa do bojového postoja.
To sa uvidí! Tlmene sa zasmial, prudko sa ku mne rozbehol a mohlo sa začať. Boli sme tak rýchli, že ani pomaly nebolo vidno, ako spolu bojujeme. Len akési nerozoznateľné šmuhy vo vzduchu...
Ozývalo sa rynčanie zbraní, zbesilé výkriky a škaredé nadávky. Nakoniec som to bola ja, kto vyčerpaný padol na zem. Nevládala som. On bol lepší než ja. Pomaly sa ku mne blížil, zrejme chcel rýchlo skoncovať s mojim životom. Priložil mi čepeľ svojej katany ku krku, a ja som len sťažka pregĺgla. Privrela som oči, a čakala som, až mi odreže hlavu. Začala som premýšľať nad tým, ako je v nebi...Budem tam žiť ako v bavlnke. Odrazu tlak na krku povolil, začula som iba zmučený výkrik a prekvapene som otvorila oči. Kľačal na zemi, na tvári mal bolestivý výraz a chytal sa za hlavu. Ihneď som i pochopila prečo...Práve jeden shinobi, takí chlapec asi v mojom veku, mu hodil do hlavy takú čudnú bojovú zbraň...Doteraz neviem, čo to bol za šmejdná zbraň, môžem však povedať, že bola pekne ťažká a tvrdá. Keby ten nukenin dával pozor, nič také by sa mu nebolo stalo. Vdačne som sa pozrela na oného chlapca a bez náznaku akejkoľvek ľútosti prepichla toho nukenina...

Týmto činom som započala novú kapitolu svojho života. Stala som sa Jouninom a celé tie roky, ktoré ubehli, som chodievala na misie a hlave dediny dokazovala, že Oto je môj život a že som jej verná. Taktiež som často chodievala do nemocnice, aby som tam pomáhala medikom napriek tomu, že základnú techniku liečenia som neovládala. Ale za to som vedela používať techniku Chakura no Mesu lepšie než ostatní! Čo by som tu ešte chcela spomenúť, je to, že na mne sa zatiaľ tá tajomná smrteľná choroba klanu Kaguya zatiaľ neprejavila...Žeby som bola jedna z mala tých, ktoré túto chorobu "nezdedili"? To sa nedá s určitosťou povedať...Nikdy nemôžete vedieť, kedy sa táto choroba prejaví...
Avšak dúfam, že mám pred sebou svetlú a šťastnú budúcnosť. No kto vie...Čo mi ešte život pripraví.

(Miesto Jounina som mala rezervované xD dohodla som sa s Otokagem xD)